Nedeľné popoludnie. Vonku mrholí, väčšina ľudí sa doma váľa pred telkou. Aj títo tu by sa radi váľali niekde úplne inde, ako na laviciach čakárne v nemocnici. Ale okolnosti velili inak a priviedli ich na pohotovosť.
Čas sa vlečie ako vždy, keď sa na niečo čaká. Pokukujú po sebe, snažia sa uhádnuť jeden druhému diagnózu. Počítajú sa navzájom a rátajú, koľkých ešte musia vyšetriť, aby boli konečne na rade. 1, 2, 3, 4....10
Dvere sa otvárajú v predlhých intervaloch a tichou halou sa ozývajú iba občasné zakašľania. Keď v tom pokľudnú atmosféru všeobecného vyčkávania preťal náhly hluk. O sklenené vchodové dvere zavadil prízrak. Vraj žena. Dlhé mastné vlasy neurčitej farby, presne takej istej neurčitej ako jej oblečenie, pokryté mastnými a zaschnutými krvavými fľakmi. Skackala na jednej nohe a druhú vliekla neohrabane za sebou.
Vrátnik jej zastal cestu. V závese za ňou dobehol muž. Oblečený taknejak chabo ale neutrálne, rifle košeľa, kapsa cez plece a už ju podopiera a vysvetľuje.
- Je to bezdomovkyňa... Ledva som ju sem vyšikoval... Pustite nás.
- A čo jej je?
- Má ranu na nohe... Zapálenú... Už jej z nej padajú červíky... Ledva som ju sem dostal...
Vrátnik telefonuje.
Z jedných dverí vychádza sestrička. Zvláštny párik vchádza do haly medzi čakajúcich. Zároveň s nimi vchádza štipľavý zápach potu, krvy, špiny a hniloby.
Ona si sadá, on vyjednáva.
- Sestrička, ona má na nohe veľkú ranu, ošetrite ju, prosím vás. Má tam červíky. Vôbec sem nechcela príjsť. Dlho som ju prehováral.
Sestra dáva ruky v bok. - Vy ste sa asi zbláznili. Okamžite s ňou choďte preč. Čo nevidíte? ...fuj, tá smrdí...
- Prosím vás, treba jej to ošetriť.
- Zaveďte ju do nejakého útulku.
- Ale tú ranu má škaredú...
- Nejdete?
- Prosím vás...
- Zavolám lekára!
Stráca sa vo dverách a prichádza v tieni doktora. Oči všetkých v čakárni sledujú napínavé divadlo.
- Čo sa tu deje?
- Pán doktor, má obrovskú ranu na stehne. Veľmi jej to hnisá a padajú jej z tade červíky. Priviedol som ju na ošetrenie.
- No, tak ju zase pekne odveďte.
- Ale...
- Takúto zasvinenú ju do ordinácie nezoberiem. Veď to nie je dnešné, to na pohotovosť nepatrí. Pozrite, čo tu čaká ľudí! Ako k tomu prídu. Veď vy bezdomovci máte nejaké ubytovne alebo čo...niečo, kde je sprcha...
- Ale ja nie som bezdomovec!
- Tak ju zoberte k vám, hoďte ju do vane, dajte do poriadku a môžete sa vrátiť.
- Ku mne domov? To nemôžem!
- No, vidíte...a my môžeme?
Žena medzičasom vstala a rýchlosťou, najvyššou akú mohla vyvinúť sa na jednej nohe snažila dostať čo najskôr z dohľadu publika. Keď už zápasila so sklenenými dverami, všimol si to jej spoločník, otočil sa lekárovi chrbtom a aj on pomaly odchádzal k východu.
Plecia zvesené, pohľad mal zabodnutý do zeme. Iba keď prechádzal okolo dvojmetrového Ježiša visiaceho na stene, zdvihol oči.
Postál a na pár sekúnd sa zadíval.
- A ten kríž si zveste!
