Narodila som sa jednej tete, ale tá sa o mňa nemohla starať. A nechala ma v nemocnici. Moje dve sestry bývajú s jej starou mamou. Ale mňa už ani ona nechcela. Tak som bola šesť mesiacov v detskom domove. Nepáčilo sa mi tam. Nikto ma nepopestoval a papať som dostala až vtedy, keď boli všetci hladní. Ja som bola ale hladná oveľa skôr.
Mali sme pekné hračky. Aj nad postieľkou sa mi hojdal krásny kolotoč so zvieratkami. Ale keď som na ňho pozerala niekoľko dní, už sa mi tak nepáčil. Stále bol rovnaký.
Kakanie a cikanie som si robila tiež po svojom, ale prebaliť ma prišli až keď už boli všetci toto.
Potom sa všetko zmenilo. Prišla mama s tatom a zobrali ma odtiaľ ďaleko preč. Veci sa tam diali veľmi rýchlo. Bol tam strašný krik a ja som sa veľmi bála, lebo som taký svet nepoznala. Ale mala som plné bruško a zadoček v suchu, brali ma na ruky a ukazovali mi nové veci. A ja som zistila, že ľúbim mamu a že ľúbim tatinka. Ešte som nikdy nikoho tak veľmi neľúbila a stále som chcela byť s nimi.
Mamu som nepustila ani na krok. Stále som sa chcela na ňu pozerať a keď som ju nevidela, radšej som začala plakať, aby rýchlo prišla. Nechcela som, aby mi odchádzala. V noci sa mi ešte aj dnes zasníva, že som niekde úplne sama a aj vtedy veľmi plačem. Ale keď sa zobudím, zistím, že som doma.
A doma je dobre a veselo. Je tam aj Šimonko a Jakubko.
Šimonko chodí so mnou do škôlky. Je to môj brat aj najlepší kamarát. Mama hovorí, že sa vieme strašne krásne hrať. Ale my sa vieme aj strašne na seba najedovať. A potom obidvaja pištíme a ujo sused vie, že o koľkej sme vstávali. Vraj máme dobré hlasy. Ale keď si spolu čítame alebo hráme pexeso, už nevie, kedy sme vstávali. A to nevie dosť často. Aj spolu bicyklujeme. A keď sa nám niečo pokazí, náš bracháč Jakubko nám to opraví. Mama hovorí, že má nejakú zlú chorobu, čo sa volá puberta, ale my sme ju od neho ešte nedostali. Asi ju nachvíľu nemá, keď mi dovolí hrať sa na jeho počítači aj ma šteklí a robí srandy a volá ma Guguštek pajemný. Aj minule som pokreslila taký papier, čo priniesol domov zo školy a vôbec sa na mňa nehneval. Povedal, že to vysvedčenie bolo aj tak na nič. Ale ja viem, ako sa potom bál odniesť ho naspäť pánu učiteľovi.
Najradšej mám návštevy, nakupovanie a výlety. Vtedy sme všetci spolu. A tiež mám rada, keď je už večer a všetci sme doma, papáme krupičnú kašu a pozeráme rozprávky.
So Šimonkom sme sa dohodli, že sa nikdy neosvadbíme, aby sme nemuseli odísť. Ale ja sa možno osvadbím, lebo chcem mať na sebe také krásne šaty. A ten princ, čo si našiel Snehulienku sa mi celkom páči. Tak ešte neviem. Opýtam sa ho, či bude chcieť bývať u nás.
A keď nie, nevadí. Keď vyrastiem, budem mať dvojčatá a nedám ich nikomu ani povoziť. Mama ale hovorí, že ju raz budem ešte prosiť. Mame by som ich možno nachvíľu požičala.
