- Ako sa môžete smiať? Ako sa môžete baviť? Ako, keďsa stala taká hrozná vec?
Malý vesmír sa rozplynul do vzduchoprázdna. Písmenkáneprichádzajú, telefón mlčí, vzduchoprázdno sa rozpína. Je ho plná duša.
Odpovedám tiež pohľadom, lebo slová sú zbytočné a smútokneprenosný. Čo vlastne povedať?
Že je to ako bolesť zuba. Že po čase prejde. Bude siju pamätať, ale nebude už bolieť.
Že bude druhý vesmír. Rovnako nádherný a možno eštekrajší.
No slová sú zbytočné, ak práve tento chýba. Ak zubpráve teraz bolí. Škoda hovoriť o tom, že raz bude zasa dobre. Teraz nie je.
Zranili ho vlastné city. Pred tým ho neochránim.
Užje dospelý.