Otcovia, matky, prarodičia, bratia, sestry, kamaráti... Úspešní a potrební ľudia pre mestečko Bánovce nad Bebravou. Veľká strata a veľký zármutok.
O čo mi však v tejto chvíli ide:
Aj pri takejto strohej informácii by každý z nás pochopil, že sa odohrala veľká tragédia. Ľudia odišli, z plného zdravia, elánu, nechali tu svoje deti a kopec svojich snov a plánov, ktoré už nikdy nedokončia.
Moja otázka znie: Je skutočne nutné strkať pred nos mikrofón ich deťom? Je naozaj potrebné, aby sme prostredníctvom ich výpovedí pochopili hĺbku ich strádania?
Podľa všetkého, keď bola spomínaná reportáž zverejnená, boli ešte chlapci v šoku. Prvotný šok po tragédii takéhoto rozsahu má trvanie niekoľko hodín. Opadá postupne a až oveľa neskôr si človek naplno uvedomuje dôsledky toho, čo sa stalo.
Viem, že sledovanosť je najvyššia méta komerčných televízií, ale tomuto spôsobu reportáže hovorím hyenizmus.
Chlapci nadovšetko potrebovali pokojné prostredie, aby sa z celého otrasu akotak spamätali. Skutočne v tej chvíli nestáli o to, aby boli hviezdami akejkoľvek televízie.
No redaktor mal šťastie. Odchytil ich pri prepúšťaní z nemocnice. Po ošetrení. Po tom, čo čerstvo spracovávali to, že im odišli ich najbližší ľudia.
Už máme paragrafy na to, že dieťaťu vlastný rodič nemôže dať po zadku. Pýtam sa - kde máme paragrafy na to, aby deti neboli týrané impertinentnými otázkami reportérov?
V situáciách, keď riešia akútne traumy, keď nemajú spracované svoje pocity, keď smútia, sú nahnevané, keď nerozumejú...
Myslíte si, že otec chlapca, ktorí hovorí o tom, ako jeho mŕtvu matku vyťahovali z autobusu, podpísal to, že výpoveď jeho neplnoletého syna smie byť zverejnená? A čo viac! Že jeho dieťa smie obťažovať v tejto ťažkej chvíli novinár?
Ak má vypovedať dieťa pred súdom, čo je podobne traumatická záležitosť, rieši túto situáciu psychológ za asistencie pokiaľ je možné oboch rodičov a jeho kurátora.
Ak má byť dieťa podrobované podstatne menej fundovanému výsluchu, netreba k tomu žiadne oprávnenie.
Pozrite sa sami na tých chlapcov a povedzte, čo by v tej chvíli potrebovali najviac. Myslím, že sa zhodneme na tom, že objatie. Strčili by ste im pred ústa mikrofón?
V našom čerstvom tlačovom zákone sa spomína dieťa jedine v súvislosti s materskou dovolenkou. To, že práva dieťaťa majú oveľa širšie mantinely si asi nikto neuvedomuje.
Pokiaľ je človek dieťaťom to, čo je preň najlepšie, vie jeho rodič. Ak ho jeho rodič, zákonný zástupca, alebo kurátor nevie, nevládze alebo nemôže splnomocniť k verejnému vyhláseniu, z dôvodu jeho ochrany, je podľa mňa absolútne nehumánne, vyslýchať deti týmto spôsobom.
Je mi ľúto tých chlapcov a je mi ľúto všetkých detí, ktoré sa pri tejto, či inej tragédii stali sirotami.
Nepotrebujem na to ich výpovede, aby sa vo mne prebudila ľútosť.
Nepotrebujem žurnalistiku, ktorá svojim jednorazovým víťazstvom traumatizuje smutné duše tých, ktorí nimi žijú a ešte dlho budú žiť.
Som za to, aby sa do tlačového zákona dostal paragraf o chránení maloletých!
