Páčili sa mi lekári, ktorí bez paniky a stresu riešili krízové situácie, merali tlak, glykemku, EKG, zastavovali krvácania, fixovali zlomeniny. Páčil sa mi vtipný príslušník policajného zboru, ktorý uzemňoval podnapitých mladíkov ich rétorikou a nakladal do blikajúceho auta všetkých podozrivých.
V pondelok som sledovala program od chvíle, kedy záchranári z RZP prišli k prípadu dvoch postrelených manželov. No...postrelených. Chlap najprv namieril zbraň na svoju ženu, podľa masívneho poranenia hlavy hádam, že z blízkosti, potom namieril zbraň proti sebe a strelil aj seba do spánku. Obe telá ležali na zemi na ceste a krv z ich hláv vytekala priamo do kanála ako v zlom americkom filme. Kameraman si dal dokonca tú námahu, že niekoľkokrát zafokusoval na detail toho, ako z priestrelu v lebke v pravidelných, približne sekundových intervaloch kvapká krv do stále sa zväčšujúcej mláky.
Len tak na okraj bolo poznamenané, že je to veľmi smutné, lebo celú situáciu sledujú zrejme i deti postihnutých. Pričom kamera snímala blízko stojaceho asi štvorročného chlapčeka, ktorého niekto zavracal, aby tam nešiel. Záchranári našli známky srdečnej aktivity u oboch postrelených, tak ich začali pripravovať na prevoz. Povedané bolo, že aj v prípade, že prežijú nutné operácie, je otázne, aká kvalita života im zostáva.
Ďalší prípad. Robotník na stavbe. Jeho kolega hovoril náhliacemu sa tímu cestou na miesto, že chlap je cukrovkár, ale toto, čo sa mu stalo, vyzeralo na epileptický záchvat. Záchranári s kamerou prichádzajú k postihnutému. Vyzeral, že je v bezvedomí. Záber na rifle dotyčného hovoril o tom, že počas záchvatu mu povolili všetky zvierače. Keď ho trochu reštartovali, päťdesiatnik dezorientovaný a neprítomný duchom, im začal oplzlo nadávať. Lekárka mu dala intravenózne niečo na ukľudnenie a bol schopný transportu.
V tejto chvíli ma relácia prestala zaujímať.
Z viacerých dôvodov.
Predstavila som si seba v úlohe rodinného príslušníka tragédie.
Predstavila som si seba v koži obete.
Predstavila som si seba ako chorú alebo ranenú matku, ktorej dieťa uvidí takýto záznam.
Predstavila som si seba, ako dieťa, ktoré uvidí túto reláciu, v ktorej je hlavným hrdinom jeho rodič.
Predstavila som si to, že to uvidia kamaráti, susedia a známi a budú hovoriť - veď sme to videli na Markíze!
Zdá sa vám to malicherné?
Podľa mňa je to podstatné. Každého z nás pristihne počas života slabosť, prepadne choroba, nehoda, niekto sa možno opije alebo dá sokovi päsťou. Sú to chvíle, keď sme slabí. Najslabší. Lebo riešime niečo prísne intímne. Riešime svoju bolesť, zranenie.
Nikto z nás nechce, aby bolo naše krvácanie spríjemnením nudného pondelkového večera pre zvyšok republiky.
Prečo sa nám potom na to tak dobre pozerá?
Videli by sme radi v hlavnom vysielacom čase svoju matku po epileptickom záchvate? Radi by sme sa pozerali na svoje dieťa zrazené električkou? Pozerali by sme sa s celým národom na svojho manžela či manželku ako sa dusí zvratkami?
Odpoveď je jasná. Ľudská dôstojnosť je veličina, ktorá je nemerateľná a má nevyčísliteľnú hodnotu. Veríme v kútku duše, že nás raz, keď bude zle, niekto zachráni.
Máme sa báť toho, aby nemal za pätami kameramana?
Sú ľudská dôstojnosť a etika naozaj prežité pojmy?
Pokiaľ viem, zverejňovanie informácií o pacientovom zdravotnom stave je vo všetkých zdravotníckych zariadeniach prísne strážené. K takýmto informáciám sa môžu dostať iba najbližší príbuzní. Akú výnimku má RZP, že zverejňuje aktuálny stav pacienta, ba dokonca ju mediálne prezentuje?
Je snáď ich poistkou, že postihnutí majú rozmazané tváre?
Oblečenie, postava, farba vlasov, hlasu, miesto pôsobenia, auto, okolostojaci, práca...to nie je dostatočne identifikovateľné?
Keď sa prídem popýtať na zdravotný stav svojho strýka, povedia mi, že nie som dostatočne blízka rodina. Keď ho však evidentne spoznajú jeho známi, susedia a rodina v relácii, už je to kóšer?
Ako sa proti tomuto druhu hyenizmu brániť?!
Možno by pomohlo, keby sme nosili náramok, na ktorom by bolo okrem krvnej skupiny napísané „Nenatáčať!".
Manželia, ktorí stále zrejme ležia v kóme v niektorej z bratislavských nemocníc, určite nedali súhlas k tomu, aby tieto zábery boli odvysielané.
Pán, ktorý mal epizáchvat, je už asi dávno doma a ak nesledoval pondelňajšiu stodvanástku sa, predpokladám, čuduje, prečo ho známi, ktorí ho nikdy nezdravili zdravia, no nevie, že pri tom pozdrave vidia jeho pokadené gate a jeho bolestnú slabú chvíľu, ktorá mala byť predmetom lekárskeho tajomstva.
Keďže netuším, ako sa má legislatíva k takýmto aktivitám, keďže viem, že zákony sa dajú jemne posúvať smerom k žiadanému a to, čo je zakázané, sa stane dovoleným, keď urobíme kozmetickú úpravu, dovolím si tu a na tomto mieste urobiť verejné prehlásenie. Chcem, aby ním boli uchránené moje deti, môj manžel, moji príbuzní a v neposlednom rade i ja.
Teda verejné vyhlásenie:
Ak budem niekde na ulici či doma ležať chorá, dolámaná, krvácajúca, počuraná , bezprizorná, som zásadne proti tomu, aby si tým akákoľvek televízia zvyšovala svoju sledovanosť.
Doplnené zo zákona 308/2000 Z.z.:
§ 19
Ochrana ľudskej dôstojnosti a ľudskosti
(1) Programová služba a všetky jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
(2) Programová služba a všetky jej zložky nesmú
c) propagovať vojnu alebo opisovať kruté alebo inak neľudské konanie spôsobom, ktorý je ich nevhodným zľahčovaním, ospravedlňovaním alebo schvaľovaním,
d) bezdôvodne zobrazovať scény reálneho násilia, kde sa nenáležitou formou zdôrazňuje skutočný priebeh umierania alebo sa zobrazujú osoby vystavované fyzickému či psychickému utrpeniu spôsobom, ktorý sa považuje za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti; platí to aj vtedy, ak dotknuté osoby s takým zobrazením súhlasili.
