Z labyrintu cudzích mien a pocitov do ticha tmavej izby.
Na otvorenom okne sa vzdúvala v nočnom letnom vánku záclona osvetlená pouličnou lampou. Prúdil vzduch. Čerstvý, voňavý.
Bolo šťastie, že som to okno otvorila. Možno by som sa zadusila. Možno by som prestala dýchať.
Lebo dýchať za všetkých sa dá len ťažko.
Krátko pred posledným výdychom prišiel prvý nádych.
Áno. To som ja. A za nič na svete sa nevymením.
Už nemám strach z toho, čo bolo, ani z toho, čo bude. Je tu len prítomnosť a ja v nej.
Zdvihol sa vietor a do tichej noci zašumelo lístie. Vzduch zavoňal a zrazu všetko, čo mám je krásne a dobré.
Od svetla a žaluzíí som celá pásikavá. Nie... Som celá.
Otváram okno dokorán a vidím jasné hviezdy. Vytiahnu ma von. A rozhovor ticho plynie. Trochu ironicky, trochu sarkasticky. Je trochu o ničom ale náš.
Veľký voz putuje pomaly, hojdačka ticho vŕzga, dva červené uhlíky určujú našu polohu.
A more hviezd.
Hviezdy a hviezdičky moje, neviem vás všetky schovať vo svojej hlave. Neviem žiť toľkými životmi naraz. Neviem byť súčasťou toľkých trápení a radostí. Chcem sa zase vrátiť k sebe. Chcem sa nechať šťastnou. Chcem vidieť, že na to mám tisíc dôvodov. Pre vás. Lebo keď je človek šťastný, má z čoho rozdávať.
Už sa konečne spoznávam. Takáto som a vždy som bola. Ak som teda práve nebola stratená.
