Prišla tá chvíľa. Prepli sme na tú našu verejnoprávnu. Chcelo sa mi ticho odpočítavať od desiatich k nule, od ktorej sa bude rátať zasa trochu iný, vraj lepší svet.
Päť... štyri... tri... dva... jedna...
Ohromný ohňostroj. Nepochybne úchvatný. K nemu hudba Cigánskych diablov.
Čakali sme na hymnu.
Tak ako som na ňu čakala, keď sa rok 1989 lámal na rok 1990. Stála som pred oknom s výhľadom na celé mesto, s myšlienkami, že teraz to bude všetko inak.
Vychutnávala som si každé jedno slovo, ktoré položil v roku 1844 na papier Janko Matúška.
Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú,
zastavme ich, bratia, veď sa oni stratia,
Slováci ožijú.
To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,
ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo.
Nemám tušenie o tom, či sa niekomu dostali v novoročnom ošiali do uší tieto tóny a tieto slová.
Išla som po pár minútach na dvor s rodinou vystrieľať arzenál radosti. Pripili sme si a želali si zdravie a šťastie.
Pán premiér mi vo večerných správach tvrdil, že to všetko, čo sa deje, je:
"...psychologický nástroj, ktorý upevňuje vlastné sebavedomie."
Osobne - moje sebavedomie a príslušnosť k národu, hrdosť na svoj štát a všetko, čo ho tvorí, by oveľa viac a lepšie podporila hymna Slovenskej republiky.
Má historický kontext a žiadna hudba, nech je akokoľvek krásna a žiaden ohňostroj, nech je akokoľvek úchvatný, neprivíta ľudí krajšie do nového - iného roku, než štátna hymna.
Je v nej totiž odkaz aj pre tých, ktorí si myslia, že ich Slovensko zasa tvrdo spí.
