CHCEM BYŤODVOLATEĽNÁ!
Milá Natália,
čítalasom sériu článkov o kolegyni z Klobušíc a hovorila som si, žechcem byť odvolateľná. Ale nie preto, žesa na mňa niekto zo zamestnancov bude sťažovať, či napíše anonym. Chcem byťodvolateľná vtedy, keď zradím ľahkým riešením misiu detského domova - poskytnúťlepší život pre deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou - a povýšim udržanieexistujúceho režimu nad práva dieťaťa. Keď uhnem diletantizmu pred odbornosťou.Keď sa opäť začnem hanbiť...
Poprvý krát som sa hanbila 11. apríla 2006 Sedela som v riaditeľnis dvanásťročným Maťom a moja kolegyňa mu zvýšeným hlasom vysvetľovala, žeje "manipulátor". Dovolil si volať starej mame, aby si ho vzala na víkend k sebe- a tá následne volala jej. Vraj že „nemá právo" babku obťažovať a mápočkať, kým babka zavolá sama tak, ako sa ony dve dohodli.
Pozerala som sa dozeme a myslela som si: „... dokelu - on má predsa právo manipulovať,dožadovať sa, prosiť, modlikať... až kým nedosiahne, aby si ho niektoz rodiny všimol. Je to predsa dieťa po týraní! Ako je možné, že ak súvšetci „skutoční blízki" k nemu tak ľahostajní, tak „my - náhradní blízki"sa od nich ničím nelíšime?".
Pozerala som sa na ňu a hovorila som si: „Veďona hovorí hlavne o sebe, o tom, že nechce žiadne konfrontácie,o tom, že chce kľud."
Ale ostala som ticho. (Dospelí sa predsa nemôžuhádať pred deťmi. Najmä nie v práci.)
Keď sociálna odišla, Maťo sa maspýtal: „ Ida, fakt si to takto myslíš?" Mlčala som. Bola som druhý mesiac riaditeľkoudetského domova a moje presvedčenie, že "detský domov" je odvodený od slova dieťa a nie od slovvychovávateľ, sociálna pracovníčka, riaditeľka ani údržbár dostalo prvévážne trhliny.
Odvtedy som sa za tie dva roky ajkúsok „vo funkcií" hanbila ešte nespočetne krát.
Za dospelých.
Za nudu na samostatných skupinách, za nadávky od dospelých tým deťomnahrané na zázname v mobile, ktoré nahrali zo zúfalstva, že im to, čo sa medzi malýmia veľkými deje, keď nie som na dohľad, neverím. Fakt som neverilaa dodnes neviem, čo s tým, čo proti tomu...
Za boje pri kuchynskýchlinkách a za verejné praniere na komunitách a za riešeniemalicherností, ktoré by ste si doma ani nevšimli.
Za vynášanie zo spisov. Za to,že som podpísala pár deťom „cestovné lístky" do polepšovní, aj za to, aká somslabá v presviedčaní vychovávateľov, že ak už - tak by to nemalo byťdefinitívne riešenie - a tie deti by sa mali po „polepšení" vrátiť.
Hanbímsa vtedy, keď čítam spisy detí, ktoré k nám prišli:
„zlý" E. s rakovinou- za 19 rokov vystriedal 17 ústavných zariadení.
„Maloletý vrah" M. - otca zabilv 11tich po rokoch šikany a týrania - za 7 rokov 6 ústavných zariadení a hlavnečo najďalej od mamy - z Bratislavy až do Košíc.
„Radodajná" V. za 4 roky vystriedala 5ústavov...
A potom som sa hanbila ajza deti, ktoré sa správajú navonok slušne, ale pod svetom, ktorý nám ukážu,majú ešte iný svet. Plný násilia, skorej a ponižujúcej sexuality, krádeží,vulgarizmov, udávania a klamstiev.
Hanbila som sa a hnevala som sa na nich zato, že nie sú parťáci, ktorí by pomohli dokázať, že stojí za to o nich bojovať.Nenapadlo ma, že nevládzu. Dúfala som, že začnú fungovať v slobodnejšomsvete bez „rajónov" a „bodov" slobodnejšie. Nenapadlo ma, že to nevedia, leboich to nikto neučil.
Naopak deti z detského domova POHODA si o mne dlho simysleli, že môžu všetko, lebo som slabá, lebo po nich nedokážem šlapať.
Detský domov je zvláštnysvet. Stálo by za to obliecť si kožu detí, čo v ňom musia žiťa natočiť to skrytou kamerou.
Od začiatku, ako vás vezmú z domova a vy neviete,kam idete.
Ako neviete, s kým budete na izbe a často to vôbec nemôžeteovplyvniť.
Ako prídete o svoju intimitu. A o svoje veci.
Akovás v rámci iniciačných rituálov iné deti obvinia z krádeže, ktorúste nespáchali a dospelí povedia: „tusa ale doteraz nekradlo".
Ako každú blbosť, ako je neskorý príchodz rande, či zjedená horalka („kradolsi!") s vami rieši päť - šesť ľudí.
Ako. Ako. Ako...
Kým som sa stalariaditeľkou, bola som sociálnou pracovníčkou v prostredí nezávisléhotretieho sektora a videla som deti, ktoré z detských domovov vychádzalia padali do sociálnej siete. Boli to zvláštni ľudia: hovorili kultivovanýmslovníkom. Vedeli, kde hľadať pomoc a poznali možnosti získať ju, lepšieako ja. Neboli agresívni. Dalo sa s nimi pokecať. Vždy vedeli, čo chcempočuť.
Napriek tomu sa rýchlo stávali klientami väzníc, psychiatrickýchoddelení, sociálnych ubytovní a obeťami násilníckych vzťahov.
Keď sadostali do partie, tak v nej robili udavačov, nie „mozgy" ani „šéfov",ako prv túžili. Keď som sa na tie deti pýtala ich bývalých vychovávateľov, čiriaditeľov, pokrčili plecami. „Kým bolu nás, nemal žiadne problémy.", alebo „... bola taká zlatá a toto sa z nej stalo..." Vraj(oficiálna štatistika neexistuje) je takých detí, čo vyjdú zo systému detskýchdomovov a ich ďalší osud je zlý cez 70%.
Rozmýšľam, ktorá firma na slobodnom trhu by si mohla dovoliťprodukovať 70% nepodarkov? Každá taká by musela minimálne zmeniť technológiu.
Myslím, že Zákon305/2005 Z. z. zásadným spôsobom zmenil „technológiu výroby" v detskýchdomovoch. Verila sommu a verím stále, lebo je to konečne norma s etickým podtextom. Hovorío tom, že deti, ktoré sú nám z úradnej mocizverené, nemajú nič. Že si zaslúžia našu úctu k ich osudu,profesionálny prístup a empatiu. Zaslúžia si, a s nimi ich najbližší- ak sa to dá, priestor, aby našli sami seba (aj na protialkoholickom, čiprotidrogovom liečení), aby mali možnosť pochopiť, čo je správne a čonesprávne a komu môžu dôverovať. Zaslúžia si čas, aby mohli napraviť svojenávyky, získané v pôvodnej rodine, či v iných režimovýchzariadeniach.
Zákon 305/2005 Z. z. vo svojom § 100 o profesionálnychrodinách hovorí, že príroda nezariadila nadarmo, že sme v prvých dňocha mesiacoch života neustále hladkaní, túlení... ale že sa tak učíme ľúbiť,zakladáme sadeničky charakteru. Zákon 305/2005 Z. z. dokáže aj zastaviť bezprecedentnépresúvanie deti do polepšovní a domovov sociálnych služieb - jasne hovorío tom, že stabilita je pre dieťa to najlepšie - a umožňuje detským domovomotvárať vlastné špecializované skupiny. Berie do úvahy biologické rodiny.
Ibaže má chybu: nemení myslenie ľudí, ktorív systéme pracujú.
Tensystém je nedotknuteľný, lebo je v spoločnosti statusovo umiestnený veľmivysoko. Starať sa o „opustené deti" je niečo ako nosiť odznak „som dobrýčlovek".
Ľudia zvonkalen málokedy vidia niečo viac. Ľudia zvnútra - deti, ich rodičia, či ľudia, čosa stali adoptívnymi rodičmi alebo pestúnmi nechcú hovoriť. Vytesnia spomienkyďaleko a utekajú preč.
Sedela som raz s istou Janou, ktorá mipopisovala, ako sa správal jej syn, keď si ho brala z dojčenského ústavua bolo to ako prezerať čítanku citovej deprivácie: „... mohla som s ním byť hodinku v takej miestnosti, kde bolstolík a stolička a fit lopta a nejaké hračky. Pozeral na mňaa potom si vopchal ruku do hrdla - upútaval tak pozornosť. (...) Ešte rokyzaspával tak, že sa knísal z boka na bok."
Rozhovor sme zakončili tým,že má pekné spomienky na pani riaditeľku, ktorá k nej bola miláa chcela by ju ešte stretnúť.
Hovorila som si: „napľuť!" Veď ona hovorí pekne o tom človeku, ktorý tým, ženemenil spôsob výchovy, že nekontroloval výkon svojich ľudí dopustil, aby siz ústavu odviezla „nepodarok,spôsobený zlou technológiou". Keby si kúpila také rádio, čo namiesto hraniašumí a na ktorom chytíte 2 - 3 stanice, išla by ho vrátiť. Ako ju poznám,búchala by po stole. A napísala by sťažnosť na lampáreň. Tu je naopak -vďačná.
Viem, že keď budem maťv poriadku agendu a nebudem veľmi vyskakovať, budem „tichučenko", môžem ten vysoký statusnosiť hoci až do dôchodku. Riaditelia detských domovov nemusia robiť konkurzypo pár rokoch. Zatiaľ nám stačí ustáť bežné kontroly, väčšinou finančné,alebo z hľadiska agendy zamestnancov, či BOZP.
V našom zariadení sa za 2,5 roka kontroly NIKDY nepýtali detí, ktorétu žijú, čo si myslia, ako sa cítia, ako žijú. To však znamená, že nie smekonfrontovaní na základe výstupov: „koľko?",„akých?".
MiláNatália,
ak však máme reformovať vecia dať šancu zmenám, musia byť jasne nastavené kritériá, kedy sa budeme akoriaditelia považovať za úspešných a kedy nie.
Todosiahneme iba vtedy, ak:
1. budeme ako riaditelia posudzovaní nieako „dobrí ľudia", ale ako manažéri s pracovnými zmluvami ako kontraktom na dobuurčitú - 4 až 5 rokovs jasne vytýčenými úlohami, napr. vybudovať systém (koľkých)profesionálnych rodín pre (aké) deti; vybudovať systém sociálnej siete(v akom rozsahu a akej kvalite); vybudovať špecializovanú skupinu(pre aké deti); zefektívniť a optimalizovať organizačnú štruktúru (na akýobjem finančných prostriedkov na 1 dieťa z kapacity zariadeniaa pod.);
2. ak sa bude merať úspešnosť zariadeniapermanentne kvantitatívne aj kvalitatívne - to znamená, že zavedieme prvky „neviditeľnej rukytrhu" a uvidíme, koľko detí zo zariadenia študuje na vysokých školách(plus), koľko detí išlo do polepšovní (mínus), koľko ich išlo z profirodín do adopcie, či pestúnstva (plus), koľko krát v priemere navštívisociálny pracovník biologickú rodinu za rok (plus) a tak ďalej.
MiláNatália,
detské domovy potrebujú veľkú obsahovú reformu. Potrebujú sa„rozstreliť" do dôstojných podôb domovov - do sietí profesionálnych rodín, dodomovov detí (tzv. „cassa familia", kde budú žiť veľké súrodenecké skupiny,resp. deti, pre ktoré sa nedarí nájsť iné riešenie) a do centier detí, kdebudú „zlé deti", "deti, užívajúce drogy" a „ťažko zdravotne postihnuté deti" -ale nie 50 na jednej kope, ale 10 - max. 30. Sedeli sme vedľa seba napripomienkovom konaní - vieš rovnako dobre ako ja, že „naše" názory sa od tých„ministerských" veľmi nelíšia.
Naozaj bude problém v praxi. Deti o ktoré sa staráme, nebudú od začiatku toho procesu parťáci. Naopak:budú sa správať horšie, než doteraz. Viem to, podľa nášho zariadenia. Až teraz,po 2 rokoch začínam cítim, že začínajú spolupracovať. Teraz vidím, že saprestávajú báť vyjadriť svoje názory a prestávajú používať zákernosť a ložako pracovnú metódu. Že začínajú mať vízie. Teraz prestávajú demolovaťzariadenie a začínajú sa udomácňovať.
Veľa ľudí je z tohonaštvaných.
Nie sú to jednoduché procesy, ktoré nás čakajú. Čaká nás totižbeh na dlhé trate. Urobiť organizačné zmeny v prospech detí je drina a žesa pri tom trasie systém. A nie náhodne. Tým trasením z neho majú vypadnúť„kostlivci v skrini". A že dospelí ľudia sa budú brániť zmenám.
Je predsa veľmi jednoduchézistiť, čo je pre dieťa s nariadenou ústavnou starostlivosťou dobré:predsa to isté, čo by bolo dobré pre „naše" deti v tej istej situácií.
Milá Natália,
čítalasom sériu článkov o kolegyni z Klobušíc a hovorila som si, žechcem byť odvolateľná. Chcem byťodvolateľná vtedy, keď zradím ľahkým riešením misiu detského domova a povýšimrežim a jeho udržanie nad práva dieťaťa. Keď uhnem diletantizmu predodbornosťou. Keď sa opäť začnem hanbiť...
Nájde sa niekto, kto to (kto ma) dokážeskontrolovať?
