Takto vyzerá od včerajšieho rána detský domov Pohoda v Bratislave.
Žije tam 60 detí, o ktoré sa ich rodičia nemôžu alebo nechcú starať. Žijú inak, ako naše deti. Ich svet je podstatne iný.
Prečo podstatne?
Lebo podstatou života každého dieťaťa je mama a otec. Podstatou jeho života je rodina, jej pevné zázemie, jej rituály, vzájomná náklonnosť, úcta a hlavne láska.
Ukladáte svoje deti do postelí, hladíte ich, čítate im rozprávky, pobozkáte ich na čelo.
Spievate si s nimi, pozeráte seriály, učíte sa násobilku a vybrané slová, skúšate ich z dejepisu.
Vozíte ich na krúžky, na výlety, spoznávate spolu nové miesta, kraje, nových ľudí.
Sadáte si spolu k nedeľnému obedu, spolu sa smejete, hádate, smútite a tešíte sa.
Čie deti mali pocit, že treba tie, ktoré toto všetko nepoznajú, označkovať?
Boli to naše deti.
Hovorme s nimi o tom, že majú byť prečo šťastné.
Hovorme s nimi o tom, že to nie je samozrejmosť. Že medzi nami žijú ľudia, ktorí si svoj osud nevybrali. A je smutnejší.
Hovorme s nimi. Aby raz neboli tyranmi slabších, aby neboli tými, ktorí budú vidieť v rozdielnosti zámienku na nepriateľstvo a zášť, ktorí svoj príjemný život povýšia nad život menej šťastných.
Bolo to niektoré z našich detí, ktoré potrebovalo označkovať tieto deti bez rodičov, deti, ktorým chýba kus detstva.
Ktovie, ako sa v to ráno cítili, keď si to prečítali?
Asi sa pýtali - prečo?
