Nositeľom tejto priekopníckej myšlienky je podpredseda vlády Dušan Čaplovič, ktorý má na starosti ľudské práva a menšiny. Kombinácia týchto dvoch entít je v dikcii pána Čaploviča bohužiaľ nezlúčiteľná. Totiž - v momente, keď ide riešiť menšiny, zabúda na ľudské práva.
Do tejto chvíle (a to už odbíja hodina dvanásta), vláda nebola schopná žiadnym spôsobom zasiahnuť a vplývať na vývoj situácie v segregovaných osadách. Majú na to vážny dôvod. Vraj to nejde. Je zaujímavé, odkiaľ k tomuto poznatku prišli, keďže sa o to zatiaľ ani nepokúsili.
Pán premiér sa nechal počuť, že k tomu došiel nasledovne:
"Keď si predstavím, koľko peňazí sa minulo na konferencie, chlebíčky, ubytovanie a honoráre pre všelijakých expertov a konzultantov pre rómsku otázku, keď si predstavím, koľko peňazí sa minulo len tak do vetra, na nič, tak sme už mohli postaviť za to aj viacej škôl a možno aj viac zariadení pre rómske deti. Navzájom sa všetci klameme, ak sa domnievame, že rómska otázka na Slovensku sa dá vyriešiť takouto cestou."
Problém je asi v tom, že miesto robenia chlebíčkov, mal týchto ľudí počúvať, pretože prinášali výstupy z praxe. Lenže to by znamenalo, že by myšlienku internátnych škôl prestal rozpatlávať a musel by priznať, že riešenie problematiky pre súčasnú vládu nemalo po štyri roky jej trvania žiaden význam. Zostalo po nich viac škody ako osohu.
Celý svet ide cestou posilňovania rodiny a upúšťa od kolektívnych zariadení. Jedine u nás na Slovensku ideme také zariadenia budovať. Smelo môžeme zvolať - Kde iní končia, my začíname!
Pomenujme veci pravými menami. Pán Čaplovič s pánom Ficom majú záujem o budovanie detských domovov. Detských domovov pre deti žijúcich rodičov. Za účelom odtrhnutia detí od ich matiek, aby ich neinfikovali svojim spôsobom života.
Pre toho, komu to neprichodí ani trochu scestné, pridám vysvetlenie.
Detské domovy alias internátne školy
Je úplne zvrátené si myslieť, že tieto detské domovy budú mať pozitívny vplyv na deti. Deti budú vytrhnuté z ich prostredia a budú pozbavené všetkých emocionálnych kontaktov. Nič nie je pre dieťa dôležitejšie, ako to, či ho má niekto rád. Pani učiteľky v internátnej škole budú mať isto veľmi radi svojich žiakov a preto by bolo vhodné deň natiahnuť aspoň na 48 hodín, aby stihli každého jedného raz denne pohladiť. Inak nebude mať kto.
Zdá sa to len taká drobnosť, všakáno. Ale absencia takejto drobnosti má pre dieťa fatálne následky.
Štúdie týkajúce sa psychickej deprivácie detí boli odborníkmi predstavené a publikované už v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Už vtedy poukazovali na to, že deti, ktoré sa vyvíjajú v prostredí chudobnom na podnety a obzvlášť citové, vykazujú určité špecifické odchýlky v intelektovom a charakterovom vývoji. Ich vedecké štúdie a práce ich nasledovníkov presvedčivo ukazujú, že ide o závažné poškodenie duševného vývoja detí.
Psychická deprivácia je definovaná ako „nedostatočné uspokojovanie základných psychických potrieb po určitú, dosť dlhú dobu." (Langmeier, Matějček, 1963)
Formou katamnestického výskumu profesori Langmeier a Matějček sledovali bývalých odchovancov domova v čase, keď mali približne 40 rokov.
3,3% sledovaných osôb boli v dospelosti úplne závislými chovancami ústavov sociálnej starostlivosti. Ich posudky z ústavov neboli priaznivé s prognózami na zhoršenie stavu. Sťažnosti sa týkali hlavne sebectva, neschopnosti spolupracovať, náladovosti, nestálosti, vzdorovitosti a samotárstva.
10% respondentov odmietlo spoluprácu. Napriek tomu sa zberom materiálu zhromaždilo dostatok informácií, ktoré poukazovali na spoločné sociálnopatologické rysy tejto skupiny. Tieto osoby boli spoločensky izolované, v partnerstve a manželstve zlyhávali, striedajú zamestnanie a bydlisko a majú často konflikt so zákonom.
13% respondentov spolupracovalo čiastočne. V tejto skupine bolo zjavné časté striedanie zamestnania a bydliska, boli rozvedení alebo slobodní, často trestaní za krádeže a výtržnosti, ženám boli odňaté deti z dôvodu zanedbávania.
64% osôb s výskumným tímom pomerne dobre spolupracovalo. Dosiahli určitého stupňa vzdelania, i keď v porovnaní s bežnou populáciou podpriemerného.
Trestaná bola až jedna tretina z týchto respondentov. Podskupina slobodných a rozvedených vykazovala nepriaznivé charakteristiky poukazujúce na zlyhávanie v medziľudských vzťahoch. Nemajú partnerov, priateľov, nie sú schopní označiť človeka, ktorého majú najradšej, nie sú schopní citovej odozvy, nevedia svoje nedostatky spôsobené depriváciou kompenzovať.
Aj z tejto menšej podskupiny bolo teda len 46% ľudí relatívne sociálne začlenených.
Toto sú reálne a výskumami podložené vplyvy koletívnej masovej "výchovy" detí. Vieme o nich 70 rokov. Z neznámych dôvodov sa tieto výsledky podporené dlhoročnou praxou k pánu Ficovi a Čaplovičovi nedostali. Ak by áno, nemohli by tvrdiť, že internátne školy budú mať pozitívny vplyv na výchovu a vzdelanie týchto detí.
V súčasných detských domovoch vyrastajú deti rovnako vykorenené z ich pôvodného prostredia. Mali celý čas prístup k vzdelaniu, k čistej posteli a teplému jedlu. A hopla! Tieto deti ako mladí dospelí sú ohrozenou skupinou. Realizujú sa rôzne podporné programy na úrovni štátu, VÚC, miest a obcí, aby sme im rýchlo mohli rozprestrieť aspoň akú-takú záchrannú sieť, cez ktorú i tak často padnú na samé dno.
Tomu sa hovorí vytĺkať klin klinom. Mám veľký sociálny problém, idem ho vytĺcť iným sociálnym problémom.
Absurdné je, že internátne školy majú byť špecifické tým, že budú zamerané výlučne na rómsku populáciu. Netuším, ako chce situáciu súčasná vláda ošetriť legislatívne. Vo chvíli, keď sa takáto myšlienka ocitne v paragrafe akéhokoľvek zákona, Slovensko sa verejne priznáva a prehrešuje proti svojim vlastným zákonom, ústave a medzinárodným dohovorom tým, že segreguje etnickú menšinu.
Je to spiatočnícke, nezmyselné a je to zlým signálom pre zahraničie. K situácii už vydala stanovisko s varovaním aj Amnesty International.
Tieto scestné nápady sa však zrealizovať nepodarí. Zabránia tomu matky, ktoré aj doteraz mali možnosť zo sociálnych dôvodov vzdať sa svojich detí a odložiť ich do detských domovov. A neurobili tak. Zabránia tomu medzinárodné inštitúcie, pretože je v ich právomoci dozerať na dodržiavanie ratifikovaných dokumentov. A zabránia tomu voliči, ktorí pochopia, že je to len ďalšia predvolebná maškaráda, za ktorú sa má skryť nečinnosť vlády v týchto otázkach.
Na záver z deklarácie práv dieťaťa prijatej OSN:
Právo na lásku, porozumenie, starostlivosť.
Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade, kde je to možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty; s výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa v útlom veku nemá odlúčiť od matky.
