Žijeme v totalite. Presne v takej istej, ako pred rokmi a storočiami. No na rozdiel od tej, dnes nevládne niekto zjavný a konkrétny. Územie si rozdelila tieňová vláda zločinu a peňazí. Je prerastená ako tumor všetkými sférami - politikou, obchodom, úradmi. Vláda tieňov si dala len o trochu viac námahy, ako tí v minulosti a vymaľovala túto potemkinovu dedinu demokratickými farbami.
Ľudia v skutočnosti nemajú žiadnu moc a nepodieľajú sa na nej. Mnohí na to dokonca nikdy neprídu, lebo tú moc nikdy nechceli a nikdy ju nepotrebovali. Potrebujú len chlieb a hry. A dokonca ani to nie. Potrebujú len prežívať. Stačí, že majú svoju kobku, že dýchajú a bije im srdce. Tak sa vraj rozozná život od smrti. No nie je to pravda.
Neuvedomujú si, že túto krajinu nemáme zdedenú po našich otcoch, ale máme ju požičanú od našich detí. A my sme ju bez náznaku odporu odovzdali tieňom. Boli sme oslepení, umlčaní a zabití. A mnohí z nás na to nikdy neprídu.
Kryl by sa spýtal - "Chceš hluchým vyprávět, co píseň znamená, a slepým, co jsou křídla labutí?"
Odpoviem, že chcem. Lebo pravda nie je subjektívna veličina. Nejestvuje veľa právd. Pravda je len jedna a je nezávislá na stave nášho vedomia. Pravda je skutočnosť. A bude tu stále. Aj keď všetci oslepneme.
Aj keď nás všetkých oslepia.
