- Mami, to čo ste boli, keď ste boli tí pionieri?
- Hm... to sme sa tak pripravovali, aby z nás boli dobrí komunisti.
Len si pokojne sadni, milé dieťa a počúvaj svoju starú matku, ako sa žilo za jej mladých čias.
Namiesto prvého svätého prijímania sme všetci tretiaci stáli na námestí a sľubovali pred svojimi druhmi. Odmenou do nás zabodli slušivý odznačik a dali červenú šatku na krk. Na iskričkovských schôdzach sme sa predtým naučili, ako ju správne uviazať, aby bola v tvare jednotky. Bol v tom hlboký symbol toho, že si mienime svoju vlasť uctiť jednotkami v žiackych knižkách. Niektorí nemali k svojej vlasti žiadnu úctu.
A učili nás aj iné veľmi dôležité veci - nakresliť pioniersky znak, riadne po pioniersky sa pozdraviť, čo značí, na výzvu Budovať a brániť socialistickú vlasť buď pripravený! - zarevať odpoveď - Vždy pripravený!, nakresliť sovietsku vlajku a Matriošku, poznať detstvo Voloďu Ulianova, neskôr zvaného Lenin...
- Viem, to je ten sušený...
- Pioniersku rovnošatu sme potom obliekali pri každej vhodnej príležitosti. Neodmysliteľne patrila k oslavám Sviatku práce. Dlho pred prvým májom sme so súdružkami učiteľkami nacvičovali v telocvičniach pochodový krok a naše bojové pokriky, ktorými sme mali pozdraviť tribúnu.
- Nech žije prvý máj! V duchu počítať - raz, dva - Nech žije KSČ! - raz, dva.
- To čo ste boli hladní?
- Hm?
- Keď ste kričali, že nech žije KFC...
- Šťastné to dieťa! Nie KFC, lež KSČ. Komunistická strana Československa. Na tribúne boli zhromaždení všetci jej poprední funkcionári a pritom vtedy nikoho nenapadlo túto ich hustú koncentráciu na meter štvorcový zneužiť a spáchať podvratnú činnosť.
My deti sme počas dlhého čakania, kým príde rad na náš pochod pod tribúnou, trávili pozorovaním alegorických výjavov.
Prechádzali okolo nás ľudia v károvaných košeliach a montérkach, držiac v rukách kelne a kladivá, lekári v bielych plášťoch s fonendoskopmi na krku, ženy v ručníkoch ťahajúce za sebou drevené kravy...a my sme si aspoň pri tých šialených dospelých nepripadali až tak hlúpo, že držíme v rukách obrie busty súdruhov Lenina, Stalina a Gottwalda. Keď nás omrzeli pochodujúce davy aj špáranie sa v Klementovom nose, vymysleli spolužiaci alegoricky vystrojení ako športovci z atletického oddielu, že budú vrhať po súdruhovi Stalinovi oštepom. Oko bolo bodované najvyššie. Bohužiaľ sa prepočítali v tvrdosti materiálu. V momente, keď trafil prvý oštep zbožňovanú podobizeň, rozpadla sa na tisíc nezlepiteľných kúskov. Tie v strachu nenápadne odniesli do smetiaku, no zmiznutie svetového politického lídra v nadživotnej veľkosti nenápadné nebolo a preto neuniklo pozornosti súdružky učiteľky. Tá vinníka rýchlo odhalila a jeho opovrhnutiahodné konanie potrestala tým, že mu pridelila miesto oštepu trojmetrovú zástavu Sovietskeho zväzu. Bohužiaľ jej konanie sa minulo účinkom. Previnilec bol totiž nižšieho vzrastu a mušej váhy a keďže v ten deň výdatne pofukovalo, zástava vodila jeho a nie on ju, čo bolo obzvlášť mrzuté hlavne pred tribúnou. Väčšina spolužiakov sa smiala tak, že zabudli aj na Nech žije Prvý máj, raz-dva.
Nuž za našich mladých čias sa masové akcie nosili. Napríklad taká Spartakiáda. To bola pekná akcia.
- To poznám. Raz som to pozeral v telke. Majú to aj v Číne. Robili tam také obrazce z farebných tabuliek. Jeden chlapík zabudol vymeniť tabuľku, potom sa stále mýlil, tak ho zastrelili. - Áno, Čína bola naším veľkým spojencom a tradície si zachováva dodnes. U nás sa za prehrešky posielalo napríklad do uránových dolov alebo do väzenia. Chlapíci v dlhých čiernych kabátoch zvaný ŠTB, vyskákali z Volgy, zazvonili pri dverách a už ťa nikdy nikto nevidel.
Ale nás deti tieto taľafatky nezaujímali. Čítali sme Agaňók a učili sme sa spievať budovateľské piesne. Napríklad:
Žiari šatka pionierska sťa červený krásnýýý kvééét
žiari šatka pionierska už po mnoho dávnych liééét
utkaná je z boja z práce, utkaná je z radostíííí,
nesieme jej pozdrav vzácny plný detskej radostííí...
- Mami, prosím ťa, nespievaj! - Ja viem, verše trochu invalidné, no melódia chytľavá. Veľa týchto piesní zaznelo za sprievodu gitary pri vatrách v pionierskych táboroch. A veľa invalidných veršov bolo odrecitovaných pri príležitosti schôdzí a štátnych sviatkov. Aj na toto sa používali pionieri. Strážili večné ohne, nakládli vence k pamätníkom, otvárali zasadania a zhromaždenia. A keďže zhromaždenie je od slova hromada, poniektorí sa tou hromadou ľudí nechali vystresovať tak, že občas čosi domotali. Niekedy až tak, že sme čakali, či nepôjdu do uránových dolov.
Spolužiak Mišo s vážnou tvárou predniesol na celoslovenskom zjazde KSS: - ...no našťastie prišiel hysterický rok 1948...- potom už pokračoval dobre:
- Sláva ti Február, všetci kričať budú,
že si dal víťazstvo do rúk nášho ľudu...
Spolužiačka Mišela zasa - ...za lásku - lásku, vždy tak bude, Boh vždy miluje každého...-
Pôvodné znenie textu - ľud vždy miluje každého - zamenila evidentne pod dojmom prípravy na prvé sväté prijímanie.
- A čo Boh bol zakázaný?
- Boh bol najzakázanejší. Bol pre stranu príliš tvrdou konkurenciou. Zakázané boli aj zahraničné vysielania, zahraničné pesničky, zahraničné rifle. A keďže v Sovietskom zväze rifle nevyrábali, chodili všetci v tesilákoch z Makyty a v košeliach z česaného silonu a dederónu, čo bolo veľmi nepríjemné pre potiacu sa adolescentnú mládež. Toto oblečenie malo temer vlastnosti neoprénu a keď k tomu pridáme fakt, že antiperspiranty neexistovali, nie je ťažké si predstaviť ten odér.
- Aspoň ste sa viacej umývali...
- Áno, museli sme. Zamoriť napríklad Izbu revolučných tradícií by bolo neprístojné. Tam sme sa chodili starať o našu zbierku búst, aktualizovať nástenky, besedovať so súdruhmi partizánmi, intenzívne sa pripravovať na súťaž Pioniersky semafor alebo Čo vieš o ZSSR.
- A potom sa z vás stali komouši?
- Z nás už nie. Niečo sa im pokazilo. Neviem, kde súdruhovia urobili chybu, no mali to tak dobre zorganizované... Stalo sa, že Víťazný február vystriedal víťazný november. Niektorí súdruhovia však tento fakt vôbec nezaregistrovali a preto doposiaľ zotrvávajú na svojich miestach.
- A ktorí sú to?
- Keď ich budeš počuť, tak ich spoznáš.
