Okolo §100 bolo takmer 3 roky ticho. Iba niekoľko málo iniciatívnych jedincov sa snažilo upozorniť na to, že zákon treba dodržiavať. A hlavne preto, že v tomto prípade nejde iba o samoúčelný predpis, ale o život. O život takmer dvoch stoviek detí. Dvoch stoviek bábätiek, ktoré majú dostať šancu. Napriek tomu, že ich odvrhli ich rodičia, mali spoznať blízkosť a teplo rodinnej atmosféry. Aby sa im rástlo a vyvíjalo ľahšie.
Spísať zákon, ktorý ľúbozvučne znie, je jedna vec. Vpraviť doňho kľučku, ktorou by sa dal obísť je vec druhá.
Neúnavnej redaktorke sa narozdiel odo mňa podarilo získať celkový počet detí, ktoré sú takto protiprávne umiestnené v detských domovoch. Je ich vyše 180. Od januára, kedy paragraf tohto zákona vstúpil do planosti, uplynul takmer rok. Za celé toto obdobie bolo umiestnených do profirodín z 235 iba 49 detí.
Ústredie PSVaR k tomuto žalostnému stavu podalo stanovisko ústami Danice Lehotskej: "Každé z týchto detí, ich zdravotný stav si vyžaduje osobitnú zvýšenú opateru, prípadne starostlivosť v samostatnej špecializovanej skupine."
Čo nám Tým chce Ústredie povedať? Že v detských domovoch je takmer 200 postihnutých detí? Naozaj hovoria, že všetky deti do jedného roka sú postihnuté?
Toto číslo by nezodpovedalo ani alikvotnej časti všetkých postihnutých detí narodených v našej republike. A ak sa dieťa narodí skutočne s vážnym postihom, nie je umiestnené v detskom domove, ale v špecializovanom ústave, kde je mu poskytnutá odborná starostlivosť.
Že by kompetentní nepoznali zákon a jeho §52 ods.2. , ktorý hovorí tak jasnou rečou?
Profesionálna rodina je nadradená akejkoľkej výchovnej a špecializovanej skupine.
Práve preto rezonuje nezmyselnosť takéhoto vyhlásenia.
Po prvé, pýtajme sa, kto potrebuje väčšiu starostlivosť ako zaostávajúce dieťa? Ako dieťa, ktoré bolo deprivované či už rodinným alebo ústavným prostredím a preto sa javí ako postihnuté?
Po druhé, ako takáto samostatná výchovná skupina môže pomôcť k napredovaniu dieťaťa, keďže je to iba premenovaná skupina detí do jedného roku?
Nezdá sa vám čudné, že všetky deti narodené okolo januára roku 2007 sú v žalostnom zdravotnom stave?
Normálne zmýšlajúci človek posúdi sám.
Implementovaná právna kľučka.
Čo si o tom myslí ministerka Tomanová: " Pre podporu profesionálnych rodín sa robí veľa. Spolupracujú naša sekcia sociálnej politiky s Ústredím práce."
Čo je to "veľmi veľa" sa z praxe zrejme nedozvieme. Od začiatku roku vzniklo na Slovensku iba 21 profesionálnych rodín. Nikto si nepovšimol cielenú agitáciu, informovanie verejnosti, osvetu...
Takmer nikto netuší, čo je to profesionálna rodina, ako funguje, ako sa ňou stať, čo pre to treba urobiť.
Nie je nastavené ani fungovanie súčasných detských domovov na to, aby umožnili ľuďom, stať sa profesionálnymi rodičmi.
Pani ministerka vraví, že sa robí veľmi veľa. Naozaj. Robí sa veľmi veľa pre to, aby tento stav zotrval a aby nepribúdali žiadne ďalšie starosti. Veď je dosť vyrobených pseudoproblémov s DSSkami a zákonníkom práce. Sociálna politika sa týka tých, ktorí si vedia zakričať. Ale nie tých bezbranných, ktorých by sa týkať mala. Ako napríklad detí, ktoré ležia v postieľkach detských domovov.
Vrcholom snahy o zmenu tohto systému bolo, že pan ministerka Tomanová tento týždeň odmeňovala cenou o najlepší detský domov 5 slovenských detských domovov, z čoho 3 sú bývalé kojenecké ústavy. Medzi nimi je taktiež komárňanský detský domov, ktorý je na čele tabuľky v počte umiestnených detí do jedného roku veku.
Našťastie však ešte existujú hrdinovia všedných dní, ktorí pravdu hovoria bez obalu. Tak ako pán Viktor Blaho šéf detského centra v Ružomberku, ktorý bol v poradnom výbore pani ministerky pri udeľovaní týchto cien. Pre rádio Expres povedal, že na protiprávne jednanie týchto detských domovov a nevhodnosť ich odmeňovania pani Tomanovú upozorňoval, no napriek jeho apelom boli za svoje skutky ocenené.
Čo nového sa ešte v najbližších dňoch dozvieme? Čo sa ešte dá narýchlo ušiť horúcou ihlou tak, aby to vyzeralo, že sa tu tri roky nepretržite a intenzívne pracovalo na záchrane života detí?
Živme ďalej myšlienku detských domovov. Internátov pre maličkých.
Bohužiaľ ten, kto sa dotkne ich životného príbehu cíti, že nestojí ani za zlámaný groš.
Kto je za to zodpovedný?
