Podľa prokuratúry sa so súčasným stavom nedá nič robiť, napriek tomu, že fluktuácia v tomto zariadení je významná, napriek tomu, že výpovede detí svedčia o ponižovaní, nezáujme a zanedbávaní povinnej starostlivosti.
Zriaďovateľ robí mŕtveho chrobáka a riaditeľka so psychologičkou zaĺkajú.
Nuž pripomína mi to čosi.
Pripomína mi to zúfalstvo a bezradnosť istej riaditeľky detského domova, ktorá zistila ponižovanie a šikanovanie detí svojou vychovávateľkou. Aj deti v detských domovoch už majú mobilné telefóny a boli na nich zaznamenané také oslovenia smerom k zvereným deťom, že by sa za ne nemusel hanbiť ani dláždič. Zriaďovateľ situáciu neriešil a keďže dotyčná sa všemožne vykrúcala, nasledovalo trestné oznámenie. Vyšetrovateľ s tým nevedel akosi pohnúť, tak celá záležitosť bola uzavretá ako slovo proti slovu. Vychovávateľka naďalej vykonáva svoje zodpovedné poslanie.
Pripomína mi to márnu snahu dovolať sa spravodlivosti, keď riaditeľ reedukačného domova prepustil za bránu ústavu sedemnásťročného chlapca, pred dovŕšením plnoletosti. Chlapec bol vybavený jednou igelitkou s nutnými vecami a bol vyslaný na adresu trvalého pobytu. Na tejto adrese už žili úplne cudzí ľudia. A rodičia - jeden nezvestný a druhý mŕtvy. Chlapec bol psychiatrický pacient so závažnou diagnózou, napriek tomu nemal u seba zdravotnú kartu ani potrebné lieky. Keby sa ho na jeho ceste neujali dobrí ľudia, neodvažujem sa predpovedať jeho osud.
Nasledovalo trestné oznámenie na neznámeho páchateľa s podozrením na zanedbanie povinnej starostlivosti. Neozval sa mi žiaden vyšetrovateľ.
Zo strany zriaďovateľa však prišlo vyjadrenie, že riaditeľ reedukačného ústavu bol napomenutý, aby v budúcnosti už také nepáchal. A riaditeľuje si ďalej.
Pripomína mi to situáciu, keď profesionálna matka odmietla podpísať dodatok k falzifikátu pracovnej zmluvy, ktorý jej predložila riaditeľka. Tá sa nad neposlušnosťou zamestnankyne rozhorčila natoľko, že jej zaslala direktívu, aby sa aj s deťmi, ktoré jej boli zverené okamžite presťahovala do priestorov detského domova, pričom manžel a jej biologické deti mali zostať na pôvodnej adrese.
Absurdné? Áno. A môžete tušiť, kto ten márny boj vzdal a kto ostal.
Pripomína mi to nezmyselnosť presunov detí z detských domovov do reedukačných ústavov. Riaditeľ na takýto presun nepotrebuje žiadne súdne rozhodnutie. Jednoducho dá príkaz. Takto sa totiž môže selektovať, aby v domove zostali len bezproblémové a poslušné deti, s ktorými je najmenej práce. Do polepšovne sa preto dostávajú decká za také prehrešky ako „odporovanie autorite" alebo záškoláctvo. Namiesto toho, aby v známom prostredí s nimi pracoval psychológ, špeciálny pedagóg, vychovávatelia, je uprataný tam, odkiaľ o ňom už nebude počuť. Na dobu? Neurčitú.
Pripomína mi to prípad malej Nikolky. Riaditeľ, psychologička a sociálne pracovníčky si uvedomili, že ich sfalšovaný posudok na súrodenecké väzby videli nevhodní svedkovia, tak sa začali tváriť, že konajú v záujme dieťaťa. Vpálili do nemocnice, kde bolo dieťa s akútnou črevnou virózou hospitalizované, bez jediného náznaku ústretovosti voči nemu, jeho zdravotnému stavu a voči profesionálnym rodičom, podpísali reverz a bez slova ho odviezli. Profesionálni rodičia, ktorí sa o Nikolku takmer rok starali aj žiadatelia, ktorí ju ľúbili a chceli ju prijať do rodiny ju odvtedy nevideli.
S profesionálnou matkou bol rozviazaný pracovný pomer, no napriek tomu sa jej ohlasujú lekári špecialisti, prečo nikto neprišiel s deťmi na kontrolu.
Bola podaná sťažnosť na Ústredie práce. Pod vyjadrenie sa podpísal sám pán generálny riaditeľ Sihelský. Nevidí v tomto konaní žiadne prestúpenie zákona, iba nejaké nedostatky na strane detského domova, ktoré posúva na doriešenie zriaďovateľovi. A to napriek tomu, že všetko, čo sa okolo Nikolky dialo, bolo s vedomím zriaďovateľa, ktorého priebežne informovali žiadatelia o Nikolku aj profesionálni rodičia. Nikto však žiadnym spôsobom nezakročil.
Predpokladám, že na žiadosť pána generálneho sami seba skontrolujú a sami sebe odošlú veľmi prísny výstražný list o tom, aby tak v budúcnosti už nekonali.
Čo týmto deťom zostáva? Kde sa majú dovolať svojich práv?
Ako vidíme, tí, čo sú priamo v hre sa snažia kopu hnoja prehadzovať z jedného na druhého. Vraj zodpovední a vraj riadiaci pracovníci. Ak by sme sa vyjadrovali v pojmoch výrobnej sféry, hovorili by sme o top manažmente. A zostaňme pri tejto terminológii aj naďalej a pozrime sa na podnik, ktorý spravujú. Zastaralá postkomunistická herka, ktorú už žiadnym jemným pošibaním nikto neprinúti, aby produkovala to, čo spoločnosť potrebuje. Tu sa zjavne dieťa pomoci nedovolá.
Kto teda pomôže?
Inštitút verejného ochrancu práv?
Je príliš pomalý a zaspatý vzhľadom na agendu detí, pre ktoré je čas drahý. Potrebujú riešenie, ktoré príde čo najskôr, nie o rok. Potrebujú fundovaných odborníkov, ktorý sa vyznajú, postavia sa za ich záujmy a nezháňajú informácie od ľudí z praxe, aby im tí vysvetlili, o čo vlastne v prípade ide. Potrebujú takých, čo to vedia. A takí tam zrejme nie sú.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva?
Všeličo zmonitoruje, sprehľadní, zhromaždí vám informácie, no keby ste potrebovali, aby zasiahli svojou intervenciou do konania úradov, je to nad rámec ich pôsobnosti.
Európsky súd pre ľudské práva?
Nádej na nezávislé a dôsledné konanie vo veci ochrany práv. Avšak! Musíte byť priamo a osobne obeťou porušenia práv a musíte vyčerpať všetky opravné prostriedky v príslušnom štáte, ktoré mohli napraviť situáciu, na ktorú sa sťažujete. Znamená to žalobu na príslušný súd, následné odvolanie a prípadné ďalšie odvolania na vyšší súd, ako je napríklad ústavný súd.
Opäť teda zostáva obrniť sa železnou trpezlivosťou, ktorá je pri práci našich súdov nutná, preskákať niekoľko odvolaní a ak v tom nechce človek bez právnického vzdelania zostať sám, tak si počas týchto procesov musí financovať právnika. Právnik, ktorý sa vie pohybovať v praxi, terminológii a zákonoch o rodine a o sociálno-právnej kuratele je malý zázrak. Je to totiž veľmi nelukratívny džob, keďže Vašimi klientmi sú len deti alebo obyčajní rodičia, preto sa tejto sfére nikto nevenuje a keď už, tak na amatérskej úrovni.
Výbor ministrov pre deti?
Náš pán premiér sa nechal počuť, že programové vyhlásenie vlády sa mu darí plniť. Okrem iného je v ňom spomenuté aj zriadenie Výboru ministrov pre deti. Že ste o takom výbore ešte nepočuli? Nebuďte smutní, nič Vám neuniklo. Zostalo totiž zrejme iba pri zriadení, čiže obsadení nových pracovných miest. Tento tajomný výbor má podľa Uznesenia vlády zasadať minimálne každé tri mesiace. Ak by takto intenzívne nad niečím posedávali, je predpoklad, že by už o nich bolo počuť.
Ale papier znesie všetko.
Čo teda ponúknuť deťom, ktorým sú práva upierané?
Kto bude dôsledne chrániť ich záujmy namiesto tých, ktorým to vyplýva zo zákona?
Absurditou je už to, že je potrebné sa na to pýtať.
