Prípad Julky a Jojky adoptovaných v Taliansku riešil štáb televízie JoJ. Žiadne oficiálne dementi medializovaných informácií nevyšlo. Čím to je?
V prvom rade by sme si mali položiť otázku, prečo tieto adoptované deti neskontroloval nikto pred tromi rokmi, keď prišla prvá správa o dievčatách. Stálo v nej, že jedna z nich mala zvýšený tehotenský hormón a bola hospitalizovaná. Človeku so zdravým rozumom príde nenormálne, že dvanásťročné dievča leží v nemocnici s podozrením na tehotenstvo. Správnou reakciou bolo okamžite zdvihnúť telefón a dožiadať všetky potrebné informácie priamo z Talianska a vložiť ich do spisovej dokumentácie, urobiť potrebné kroky alebo urýchlene vycestovať za nimi. Ešte neexistovalo rozhodnutie o ich adopcii a bežala skúšobná lehota. No slovenskí úradníci nemali ani toľko chochmesu, aby si vyžiadali prepúšťaciu správu z nemocnice.
Nejde však len o tieto dve adoptované deti. Slovensko vyexpedovalo približne päťsto detí v rámci medzinárodných osvojení. Tieto adopcie prebiehajú na základe medzinárodného dohovoru, ktorý ratifikovalo 73 štátov. Tradične však išli deti zo Slovenska hlavne do Talianska a to tak, že ich počet trvalo prevyšuje všetky ostatné štáty dohromady. Pozrite si tabuľku, z ktorej je zrejmé, o akom nepomere adoptovaných hovoríme:
zdroj: CIPC
Vráťme sa k staršiemu článku, kde redaktorka naznačuje, že práve pri kontakte s talianskym párom počas sprostredkovania medzištátnej adopcie mohlo prísť k nezákonnému obohacovaniu sa, nakoľko vysoké platby za adopciu nevedel nikto z kompetentných odôvodniť.
Z výpovede pracovníčky rakúskej adopčnej agentúry vieme, že nie je pravdou, že napr. v Rakúsku by nemali náhradní rodičia záujem o slovenské deti. Práve naopak. Nemajú dokonca ani predsudky týkajúce sa rómskych detí. Rovnako sa vyjadril zástupca Dánska, ktorý potvrdil, že nebyť obštrukcií na slovenskej strane, mohlo by Dánsko prijať až 700 opustených detí ročne.
Z nepochopiteľných dôvodov sú však tieto krajiny obchádzané a deti končili hlavne v Taliansku. To už zakladá na vážne pochybnosti, či našim orgánom išlo naozaj o najlepší záujem dieťaťa a o to, nájsť týmto opusteným deťom trvalú rodinu. Alebo išlo o niečo iné.
Všetky tieto pochybnosti, poznané konkrétne prípady detí a netransparentné postupy CIPC a MPSVR viedli k niekoľkým kontrolám. K poslaneckému prieskumu, ku kontrole ombudsmanky a k ministerskému auditu. Tieto kontroly potvrdili závažné zlyhania.
Podozrenia viedli tiež k jednaniam na medzinárodnej úrovni medzi talianskou a slovenskou stranou. Po minulotýždňových rokovaniach riaditeľka CIPC oznámila, že nevie povedať, koľko je v Taliansku adoptovaných detí, o ktorých nevieme vôbec nič. Na osvojeniach slovenských detí pracovali totiž dve talianske agentúry a z toho jedna prišla o licenciu. Môže to znamenať, že desiatky detí, ktoré prešli práve touto agentúrou sú pre nás stratené. Zaujímal sa o ne vôbec niekto?
Predpokladám, že nie. Taliansko má totiž vo svojich vlastných detských domovoch 20.000 detí. Z týchto detí ide do adopcie len zlomok. Prečo? Lebo živia systém. Na každé talianske dieťa v detskom domove vynaloží štát 120€ denne. Spolu ide približne o miliardu eur ročne, ktoré zhltne 1800 detských domovov. Tieto deti sú väzňami systému.Taliansko teda „nakupuje" vonku. A to v takých číslach, že sa človeku razom zatočí hlava. Len za rok 2011 Taliansko prijalo 4022 detí zo všetkých kútov sveta.
Zdroj: tu
Na talianskom území sú teda desaťtisíce adoptovaných detí. O týchto deťoch treba podávať pravidelne správy. Jednotlivé kompetencie sú roztrieštené a neprehľadné. Krajina, ktorá nemá o svoje deti záujem a netrvá na dohodnutých podmienkach, môže zrejme zabudnúť na to, že niekto svojou iniciatívou bude pri týchto číslach dodržiavať nejaké lehoty o informovaní. Súkromné agentúry vznikajú a zanikajú a vytvárajú chaos. A v každom chaose sa samozrejme dobre darí korupcii. Inak by sa nemohol odohrať napríklad jeden z otrasných odhalených prípadov, kedy Nadežda Fratta pod rúškom fingovanej talianskej adopčnej agentúry vyviezla z Ruska nelegálne viac ako tisíc maličkých detí. Z týchto detí sa podarilo nájsť iba päť.
Na oficiálnom zasadnutí UNICEF v Ríme v roku 2009 sa taliansky minister vnútra Roberto Maroni vyjadril, že má dôvodné podozrenia na obchodovanie s deťmi za účelom získavania orgánov. Dôkazom sú pre neho stovky zmiznutých detí z cudziny na území Talianska.
Napriek týmto správam, náznakom a podozreniam Slovensko naďalej posielalo a posiela do Talianska svoje deti.
Spolieha sa na vágne formulovaný medzinárodný dohovor a hovorí o najlepšom záujme dieťaťa. Pritom sú kompetentné orgány neschopné skontrolovať existenciu svojich detí, pôvodne slovenských občanov, ktorí boli vyslaní za hranice. Všetko je zabalené do pozlátky pomoci smutným a nešťastným opusteným deťom.
Nedávno zastavilo Rusko adopcie do USA. Nemôžu sa svojich detí dopátrať, otvorene hovoria o mŕtvych deťoch a o tom, že adopcie boli sprevádzané korupčným správaním s horibilnými sumami. Komisár pre práva detí Ruskej federácie sa pýta - chceme hrať americkú ruletu so životmi detí? Namiesto hazardu s ich životmi tento chaos uťali a adopcie zakázali.
Deti sú cenný obchodný artikel. Kto na vec pozerá obchodným duchom, povie si, že straty v pár percentách sú prijateľné. Kto ale pozerá na vec ľudsky, povie si, že nemožno riskovať ani jeden jediný život alebo zdravie detí.
Neviem, ako vy, ale ja po týchto nejasnostiach, podozreniach a zahmlievaniach okolo medzištátnych adopcií chcem vedieť, či naozaj všetky slovenské deti na území Talianska a kdekoľvekvo svete sú v poriadku. Máme indície, že správy nie sú kompletné, že aktualizácie sú nedbanlivo vypracované, že prichádzajú ledabolo, alebo dokonca chýbajú. Chcem mať z relevantného zdroja a oficiálne potvrdené, že všetky deti sú na žive a nič im nehrozí. Kým nebudú vypracované jasné a aktuálne správy o našich deťoch v zahraničí, je neuveriteľne nezodpovedné, poslať tam čo i len jedno ďalšie dieťa.
