Viac ako dva roky pracujem ako sociálna poradkyňa pre Asociáciu náhradných rodín. Je to stavovská organizácia náhradných rodín a jej cieľom je rôznymi formami pomáhať rodinám, ktoré prijali deti z detského domova. Ide o poradenstvo, zastupovanie, materiálnu pomoc, osvetu, legislatívne zmeny a vzdelávanie .
ANR združuje rodiny, organizuje pre nich rôzne rekreačné a vzdelávacie podujatia, letné a víkendové pobyty, v spolupráci s OZ Návrat koordinuje 19 Klubov náhradných rodín v mnohých slovenských mestách, kde majú ľudia možnosť debatovať o spoločných radostiach a starostiach, poradiť sa s odborníkmi, vypočuť si zaujímavé prednášky, zúčastniť sa tréningov.
Jednoducho všetká naša snaha je zameraná na to, aby náhradná rodina napriek svojim špecifikám zvládla spoločný život s radosťou a s čo najmenšími problémami.
Našou vlajkovou loďou bol časopis Nebyť sám . Bol na vynikajúcej odbornej úrovni. Prispievali doň pediatri, odborní lekári, liečebný pedagógovia, špeciálni pedagógovia, sociálni pracovníci, psychológovia. Mohli ste si prečítať autentické výpovede a vyjadrenia náhradných rodičov, praktické rady a doporučenia, kontakty na odborníkov, rady pre rodičov detí s poruchami učenia, správania sa, s mentálnym alebo telesným postihom, mohli ste sa nechať povzbudiť tými, čo mnohé problémy zvládli.
Mohli ste...
Isto ste si všimli ten minulý čas.
O chvíľu to bude rok, čo náš časopis vyšiel posledný krát. Zostala po ňom diera. Zisťujeme to až príliš často a bolestivo. Do schránky nám chodia maily, že sa stalo niečo s poštou a nedoručuje časopis na dané adresy, na kluboch a pobytoch náhradných rodín sa ľudia pýtajú, kedy im príde ďalšie číslo, posielajú námety na príspevky, sú rozčarovaní a smutní.
Rovnako ako my.
Na vydávaní časopisu sa donedávna významne podieľalo Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny. Ešte pred rokom ho považovalo za potrebnú súčasť osvety a vzdelávania, keďže bol svojím obsahom unikátny.
Po udalostiach na sklonku minulého roku Ministerstvo PSVaR zmenilo názor na jeho opodstatnenosť. Asociácia nedostala od štátu na jeho vydávanie ani korunu.
Žiadosť zamietnutá.
Áno, ANR sa postavila za opustené deti a za ich súčasných a budúcich rodičov. Hovorili sme o tom nahlas i do médií, informovali sme prostredníctvom časopisu.
Budem hovoriť za seba.Tak, ako vždy na týchto stránkach.
Asi som bola príliš naivná, asi som si myslela, že cesta k zlepšeniu súčasného stavu je ťahanie za jeden povraz, že ak sa svet opustených detí zlepší, ak sa ich život skvalitní, je to k dobru celej spoločnosti.
Asi som si myslela, že tretí sektor je partner a vykrýva medzery tam, kde štát nedosiahne, že je to právoplatný poradný hlas.
Nečakala som sankcie. Písala a hovorila som to, o čom som presvedčená. A malo to zmysel. Podpora odborníkov, ľudí z praxe, náhradných rodičov a širokej verejnosti bola jednoznačná.
Možno je to len malé sklíčko v mozaike veľkej sociálnej skladačky, ale verím, že aj malé kroky vedú k veľkým cieľom. Bábätká nebudú v ústavoch nezmyselných šesť mesiacov, kým ich už zdiagnostikované znovu zdiagnostikujú. Budú môcť tráviť svoje najdôležitejšie dni a mesiace v rodine.
Stálo to za to.
Bohužiaľ, tento dobrý pocit má pachuť blenu.
Viem, nikto, ani štát nemá povinnosť financovať naše aktivity, no ak bol úmysel potrestať - potrestaných bolo hlavne 2000 náhradných rodín, ktoré dostávali každé dva mesiace do schránky nepredajný časopis, ktorý sa ich týkal.
Články sú pripravené, časopis zalomený, pripravený na vydanie. No ANR nie je zisková organizácia. Všetci, ktorí pre ňu pracujú, robia tak bez nároku na mzdu. Zo svojej dobrej vôle a z presvedčenia. Presne tak, ako poskytujú svoje služby - bezodplatne.
Aby nezaťažovali rozpočet rodín, ktoré sa väčšinou aj tak snažia vyžiť z mála.
Na jedno číslo v obvyklom náklade 2000 kusov nám chýba pre nás v tejto chvíli nedosiahnuteľných 60.000 Sk.
Ak je to skutočne moja chyba, chcela by som ju touto cestou napraviť. Verím a dúfam, že nájdem ochotných partnerov a láskavých darcov.
