Citujem z listu:
Je fakt, že mojou túžbou je rozpustiť deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou navždy. Do rodín biologických, pestúnskych a adoptívnych. Keď ich nikto nebude chcieť, tak do rodín profesionálnych, keď sa u niektorých ani to nebude dariť, napr. v prípadoch detí páchajúcich trestnú činnosť alebo ťažko zdravotne postihnutých, umiestniť ich do malých špecializovaných skupín, po 8 detí v jednom domčeku. Viem, že sa to dá.
Chcem Vám povedať, že v našom detskom domove Pohoda sme od mája 2006 vytvorili priestor pre 12 profesionálnych rodín. V našom zariadení nenájdete ŽIADNE dieťa do 1 roku. Všetky sú v profesionálnych rodinách. Presne podľa zákona. Nechceli sme nové pracovné miesta. U nás sa o 60 detí stará stále 37 ľudí. Menili sme pracovné náplne, dávali sme odchodné, školili sme, preskupovali sme tímy. Nemáme údržbára - na čo, keď opravy zabezpečíme externe, ani vodiča - na čo, keď všetci máme šoferáky...
Podarilo sa.
Každá z našich profirodín otočila za rok najmenej jedno bábo. Po roku a pól môžem zodpovedne povedať, že je to lepšia starostlivosť.. Vidíte výsledok na deťoch. Je to adresné a o osobnej zodpovednosti.
Ak budete mať chuť sa pozrieť na vlastné oči na ten rozdiel medzi deťmi, ktoré máme v zariadení a ktoré máme v profirodinách, srdečne Vás pozývam. Máme každomesačné stretnutie, kde sme všetci. V piatok 30. 11. o 10.00.
Ida Želinská
Takémuto pozvaniu sa nedá odolať.
Pestrofarebná herňa. Profimaminy pestovali bábätká v náručí, kľačali pri nich na koberci a stavali z kociek veže, hrabali v objemných taškách, ktoré obsahovali termosky, detské výživy, hrkálky, piškóty a banány.
- Som skutočne rada, že som mohla medzi vás prísť. Ste v skutku unikátni. Ako inak to nazvať. Z celkového počtu 21 profirodín vzniknutých v tomto roku na celom Slovensku, sedím v jednej miestnosti s dvanástimi z nich. Viem si predstaviť, že vaše spoločné začiatky s pani riaditeľkou boli priekopnícke. V súčasnosti sa väčšina detských domovov odvoláva na to, že systém nefunguje z nedostatku profirodičov, ktorí by mali o túto prácu záujem. Preto sa vás chcem spýtať, ako ste sa k svojmu terajšiemu povolaniu dostali?
Pani M.: - Ja som predtým robila tu u nás vo výchove, takže z toho to nejak samo vyplynulo pri tých zmenách. Riaditeľka: - My máme výhodu, že sme dva roky pracovali ako tím. Najprv sme začínali
ako polepšovňa, lebo sem boli posielané všetky deti, ktoré iné domovy nechceli. V podstate sme mali 7 ťažko zdravotne postihnutých detí, deti s poruchami správania, maloletých bez sprievodu... Potom sme začali čítať zákon a začali sme si pýtať malé deti. Prvé dve prišli nečakane a na to nám išla robiť pokladníčka profesionálnu matku a zistili sme, že to ide. Pýtali sme si ich a oni nám ich začali dávať. Len to prechodné obdobie bolo ťažké, lebo boli jednotlivé skupiny veľmi záťažové. Bolo to treba zmenežovať a postupne sme sa začali intenzívne venovať takejto osobnej starostlivosti.
Pani M. : - Lebo sme videli, že tým najmenším deťom nestíhame dávať to, čo by skutočne potrebovali.
Pani K. : - Ja musím povedať, že my sme mali opačný problém. My sme hľadali s manželom detský domov, kde by sme sa mohli obidvaja zamestnať ako profirodičia, tak som obvolala všetky detské domovy v okolí, no nikde nebolo voľné miesto. Potom nám jedného dňa zavolala pani riaditeľka, že má pre nás miesta a mne sa to zdalo ako zázrak. Už som strácala nádej, že by sme to mohli niekedy robiť.
Riaditeľka: - Ano, my sme vtedy rušili miesta. Zrušili sme dve skupiny, z každej skupiny štyri miesta vychovávateľa, miesto údržbára, kuriča. No neprijímali sa noví vychovávatelia, prijímali sa profesionálni rodičia. Pa
ni B.: - Mne sa to stalo tak, že keď sa tu diali tie premeny, nevediac o tom, že sa tu dejú, som veľmi pátrala po internete. Pretože sme sa na škole učili, že nejaké profirodičovstvo existuje, no ja som nikdy o tom nikde nepočula v praxi a stále sa mi zdalo, že je to len nejaká chyméra vymyslená do kníh, tak som sa začala o to zaujímať. O rok mi mala končiť materská, tak sme začali vážne pátrať, či vôbec existujú nejakí profesionálni rodičia. Obrátili sme sa na Návrat, lebo na svojich stránkach mali zmienku o profesionálnych rodinách, no tam nás od toho mierne odrádzali, že je to u nás ešte len v plienkach, vraj tu nie je ešte nič vybudované, no majú tu jednu priekopnícku riaditeľku, ktorá je pokroková a tu sa práve vtedy otvárali prvé rodiny. Ja som to veľmi chcela robiť odjakživa, pretože som predtým pracovala v dojčenskom ústave a keď som to vtedy videla, ako tým deľom tam nie je dobre a naozaj im nemôžem dať to, čo by som chcela, mala som chuť si ich schovať pod bundu a odviezť domov. A mala som to šťastie, že som prišla do situácie, ktorá tu práve vznikla.
Riaditeľka: - Vy ste boli jedným z našich prvých profesionálnych rodičov. Úplne prvá bola Rut Erdélyiová, s ktorou sme vhupli do dosť náročného prípadu. Rut si zobrala k sebe matku s dieťaťom.
- Takže to, že ste sa tu dnes ocitli, je dielom náhody. Žiadny nábor, kampaň, jedine zoznámenie sa s pani riaditeľkou?
Pani Z.: - Ja ososbne som nehľadala niečo konkrétne, ale skončila som školu, hľadala som robotu a dostala som telefónne číslo na pani riaditeľku, tam som bola vtedy takmer v momente prijatá do výchovy a práve tu mali dve malé bábätká, tak mi bolo ponúknuté, či by som si jedno nezobrala. V priebehu krátkej doby sa vybavil všetky potrebné veci a malý bol u mňa doma. Ten je už momentálne v adopcii. A je to vlastne presne to, čo som chcela robiť, keď som išla na vysokú školu. Takže som si takto vlastne vybrala to, čo som vždy chcela.
Pani B.: - Ja si tiež vlastne plním svoj detský sen.
Väčšina odporcov profesionálneho rodičovstva argumentuje tým, že sa to nedá zvládnuť. Ide hlavne o odlúčenie detí od profesionálnych rodičov. Majú pocit, že sa tým deťom ubližuje. Ak dieťa zotrvá v profesionálnej rodine a potom ide do náhradnej starostlivosti, nie je to preň dobré. Ide z rodiny, ktorú malo rado, do úplne inej, cudzej rodiny. Pani B.: - Ja už mám za sebou chlapca, ktorého sme dali už do rodiny, ale aj v tom je naša profesionalita, že počas celej doby, čo bol skoro rok u nás, sme ho pripravovali na to, že pôjde do inej rodiny. To sa skutočne nesmie brať ako konečná stanica. Nemal nikdy kontakt s biologickou rodinou, no napriek tomu som sa snažila mu vždy rozprávať o biologickích rodičoch dobré, lebo som nevedela, či sa náhodou neobjavia aj oni. My sme ho milovali. To bolo dieťa, ktoré nám okamžite prirástlo k srdcu, lebo malo úžasnú charizmu, ale od začiatku sme vedeli a spracovávali, že toto dieťa pôjde preč. Pripravovali sme ho. A v praxi to vyzeralo takto. Nesnažili sme sa dieťa pripútať len na seba, ale dala som ho aj varovať, aj cudziemu človeku na ruky, aj som ho nechala pol dňa s inými, aby si zvykal, že nielen my sme tie jeho osoby, ale
sú tu ja iní ľudia, ktorí ho môžu mať radi. Od narodenia sme ho pripravovali na to, že pôjde do inej rodiny a v inej rodine, ano mal to zvykanie možno ťažšie, ale vedel tie city prežiť, vedel ich použiť, a podľa mňa je to to zdravé, lebo, keby išiel odtiaľto, z domova, tak by bol možno apatický, alebo agresívny. Od nás išiel zdravo plačlivý. Pár dní si poplakal... Teraz mi mamička volá - my sme v pravidelnom kontakte - že sa veľmi milujú, bozkávajú...Už sa našli, už sú svoji. To dieťa je úplne psychicky, emocionálne, citovo zdravé. Keby išiel z ústavu, bol by buď agresívny, útočný alebo apatický, ale keďže je Rómček, asi by bol skôr agresívny tipík. Takže naozaj o toto by som sa vedela do krvy pohádať. Pani M. : - Je to naozaj tak. Ja budem teraz hovoriť o väčších deckách. Nehovoriac o tom, že sú postihnuté, ale naozaj je to tak krásne vidieť, že ako dlho tej našej trvalo, než prijme takú prirodzenú vec, ako je šmajchlovanie. Aby sa nechala pohladkať, aby sa mi dala poumývať... to čo normálne robí človek so svojím deckom...Pre ňu je to neuveriteľné, že niekto s ňou komunikuje takýmto spôsobom. Teraz je to vďačné decko. Ona bola až surová ku mne a teraz ráno čaká ten hladkací rituál na ktorí sa teší. Ale to sú veci, ktoré si nemá šancu decko mimo rodiny precítiť. Bežné veci, rozprávanie sa o intímnostiach... Je to úžasné. A viem, že v takomto širokom kolektíve sa to nedá.
Pani Z. : - Keď ste hovorili, že tým deťom sa takýmto spôsobom ubližuje, ja sa pýtam, čo ublíži dieťaťu viac: Ak je v prostredí, v ktorom sa oňho v podstate nemá kto v tomto smere starať, alebo žije v rodine, kde ho ľudia majú radi, a potom ide do biologickej alebo adoptívnej rodiny, no napriek tomu s profirodinou môže zostať v kontakte. To je práve normálne.
Pani B.: - Myslím, že tým to dieťa práve dostane takú sýtu emocionálnu výchovu, akoby bolo naše, tak sa naučí zvládať takéto veci oveľa ľahšie. Aj keď je to ťažké, keď odchádzal. Veď samozrejme aj mne bolo ťažko, aj ja som si to musela sama v sebe zvládnuť , ale zvládla som to preto, že mám taktiež svoj emocionálny základ od svojich rodičov. A podľa mňa je to benefit pre to dieťa, nie strata. Pani M.: - Je to naozaj o tom, že osvetu treba. Je nevyhnutá, pretože ľudia tomu nerozumejú. Dokonca sú aj také názory, že ako môžem za peniaze vychovávať dieťa? Ako zvláštne rozmýšľajú takí ľudia?! Veď nech si zoberú a vychovávajú dieťa pre peniaze, starajú sa oňho nepretržite dvadsaťštyrihodín denne , zmenia celý spôsob svojho života a asi by potom rozmýšľali, či je to o peniazoch. Veď beriete všade tie deti, tak ako svoje. Sú stále s vami a to nie je o peniazoch. Ja viem, že z niečoho žiť treba, ale to sa skutočne nedá robiť iba pre peniaze.
Pani Z.: - Nikto z nás to nerobí pre peniaze, ani preto, aby za ním niekto chodil a hovoril - ó, vy ste úžasní ľudia - ale robíme to preto, lebo tým deťom to naozaj pomáha. Jednoducho to treba. Keď vidíte, ako sa na vás to dieťa pozrie, usmeje, ako sa k vám privinie, to je tá najväčšia odmena.
Riaditeľka: - A po skúsenostiach, ktoré máme v tejto chvíli vieme, že ak sa pre dieťa nenájde žiadna iná náhradná rodina, tak sme schopní zabezpečiť, aby vyrástli v týchto svojich profirodinách. Len to musí byť fér. Takže ak sa neskôr objavia náhradní rodičia, ktorí čakali roky v poradovníku a chcú toto konkrétne dieťa, tak mu ho musíme dať a bez slova.
Ešte by som sa vás chcela spýtať, či ste spokojní s tým, čo robíte, so svojim súčasným zamestnaním?
Pani B.: - Úplne a absolútne. Vo všetkých úrovniach.
Pani Z.: - Áno, presne tak. No viete aké je to úžasné, keď ráno nemusíte vstávať do roboty? ( smiech )
Ešte dlho potom sme zotrvali s pani riaditeľkou v debate o jej detskom domove, o tom, čo všetko bolo treba upraviť, zmenežovať a urobiť pre to, aby deti, ktoré sú tu umiestnené, lebo osud k nim nebol zhovievavý, dostali šancu cítiť láskyplnú náruč.
Nebol to zvýšený objem financií, ani príliv nových pracovných síl, žiadnen nátlak, žiadne špeciálne ohľady a výhody plynúce od zriaďovateľa. Bolo treba jedine chcieť.
V herni sa na zemi batolili deti. Ich profimamy si vymieňali skúsenosti a ja som im zatiaľ robila diagnostiku. Netrvalo mi to ani pol roka a zistila som, že:
- tieto deti boli plne socializované
- neprejavovali sa u nich žiadne vonkajšie známky hospitalizmu alebo psychickej deprivácie.
- ich vývin bol zodpovedajúci požadovaným normám
- deti reagovali spontánne
- didaktické hračky používali správne
- v posturálnych pohyboch napredovali
- vo verbálnej komunikácii zodpovedali svojmu veku, rozumeli hovorenému slovu, poslúchali jednoduché príkazy
- jemnú motoriku mali rozvinutú vzhľadom na svoj vek adekvátne
A aby som nezabudla na to najdôležitejšie - tieto deti boli evidentne šťastné a spokojné.
Preto vás prosím, milé dámy a páni, prestaňme už hľadať dôvody, prečo to nejde, prestaňme hľadať vinníkov a ukazovať jeden na druhého prstom, prestaňme pátrať po použiteľných protiargumentoch a uznajme konečne všetci spoločne, že každé dieťa potrebuje láskyplnú náruč. Tieto deti sú dôkazom toho, že keď je vôľa, cestu je možné nájsť.
Ešte stále je ale veľa detí, ktoré takéto šťastie nemali. Ich svet tvorí zamrežovaná postieľka, v ich svete nie je láska, nie je objatie. Preto nemajú chuť a silu napredovať, preto sú apatické, smutné, agresívne a nešťastné. Urobme to pre nich. Je čas prejsť od slov k činom. Tie deti nás potrebujú.
Ďakujem za pozvanie pani riaditeľke PhDr. Ide Želinskej, všetkým zamestnancom DeD Pohoda a profesionálnym rodičom, ktorých mi bolo cťou spoznať. Dovoľte, aby som touto cestou vyjadrila všetkým spomínaným svoj obdiv a zaželala veľa úspechov v ich spoločnej snahe o dobro detí.
