Tretia schôdza parlamentu je významná tým, že jej vrcholom má byť schválenie programu a vyjadrenie dôvery vláde. Všetci dobre vieme, že koalícia má väčšinu a rovnako dobre vieme, že svojou väčšinou podporí vládu i program.
Je vopred rozhodnuté.
Napriek tomu bolo do rozpravy prihlásených 68 poslancov. Každý z rečníkov má pripravený prejav, ktorý trvá priemerne pol hodinu. Na prejav je možné reagovať z pléna faktickou pripomienkou. Zatiaľ na každého rečníka reagovalo približne 10 poslancov faktickou, ktorá je časovo obmedzená na 2 minúty.
Sčítajme, podčiarknime.
68 prihlásených poslancov bude rozprávať dovedna 34 hodín.
22 hodín bude trvať, kým odznie cca 680 faktických pripomienok smerujúcich k rečníkovi.
Spolu je to 56 hodín, čiže 7 pracovných dní. A to sme ešte nezarátali prestávky.
O čom? O tom, čo je dávno zrejmé.
Povinná jazda.
Ľuďom, ktorí sú naučení tráviť čas produktívne sa na to ťažko zvyká.
Napriek tomu, kompletný poslanecký klub SaS sedel disciplinovane v rokovacej sále. Máme úctu k rečníkom a cítime sa byť, na rozdiel od niektorých, v práci. Napriek absurdite situácie sa snažíme byť pozornými poslucháčmi. Sedeli sme bez prestávky tri hodiny. Poslancov iných klubov by ste zrátali na prstoch dvoch rúk.
Po troch hodinách rokovania som požiadala o desaťminútovú prestávku. Hurónsky smiech osamotených štyroch poslancov SMER-u mi bol odpoveďou. O tomto procedurálnom návrhu sa nehlasovalo, pretože v sále nebolo dostatočné kvórum na hlasovanie.
Variant „a" bol teda zostať sedieť ďalšie dve hodiny, variant „b" mi bol odporučený v kuloároch: Nemusíte tu stále sedieť, veď všade sú televízory.
Z toho nám vyplynulo, že televízor máme aj doma.
Takže sme svoje fyziologické potreby minimalizovali, aby sme počuli napríklad to, ako poslankyňa Belousovová závidí Matovičovi, že dostal za pár dní svojho pôsobenia ponuku na 20 miliónov a ona napriek svojmu dlhoročnému politickému pôsobeniu zatiaľ nič.
Neviem, či to nebola náhodou otázka, ktorá mala sebareflektívny charakter.
Moje resumé z doterajšieho priebehu tretieho zasadania zákonodarného zboru je, že keby takto produktívne pracovala akákoľvek firma, mala by svoje dni zrátané.
V hlavách mnohých poslancov čaká know-how na riešenie problémov, ktoré treba akútne hasiť. Miesto toho sa musíme zúčastňovať súťaže bonmotov a hry kto z koho.
Upokojuje ma jedno - že z mnohých poslancov, o ktorých činnosti som doteraz nemala ani potuchy, nebudem mať potuchy ďalšie štyri roky. Odsebaprezentujú sa, síce budú za (ne)účasť v parlamente poberať veľmi slušný plat, ale čím menej budú robiť a rozprávať, tým menej poškodia.
Programové vyhlásenie vlády bude schválené. Podpora tejto vláde bude vyjadrená. Len si musíme počkať tých sedem dní, kým si tanečníci odtancujú svoje povinné tance.
Aj za toto tých všetkých stopäťdesiatich ľudkov platíte.
Mňa samozrejme tiež.
A teraz chvíľu osobne.
Priviedla ma do parlamentu frustrácia z toho, že ľudia, ktorí myslia a majú tejto spoločnosti čo ponúknuť, boli za vyvrheľov, tí, ktorí upozorňovali na chyby, boli škandalizovaní formou najprízemnejšieho bulváru, ľudia, ktorí utrpeli újmu, sa nemohli dovolať svojho práva a najslabší zostali bez podpory.
A podľa miery paniky by sa mohlo zdať, že toto všetko stráži pes pani ministerky Tomanovej.
Len v náznaku mala poslankyňa Belousovová pravdu, keď hovorila, že toto programové vyhlásenie je "proti".
Ono je "proti" iba preto, že s minulou vládou nie je v čom súhlasiť.
Uplynulé štyri roky boli v znamení stagnácie, depresie, nemožnosti rastu, vzletu, nemožnosti progresu. Bol to čas hľadania nepriateľov, degradácie žurnalistiky, čas monológov, ktoré sa bezostyšne volali "diskusie".
Bolo to obdobie, ktoré pre mnohých z nás nieslo až priveľa znakov identických z pred viac ako dvadsiatich rokov.
Pani Belousovová a pán Fico si neuvedomujú, že jeden kompletný poslanecký klub sedí v parlamente iba pre to, že absurdity, ktoré produkovali ich poslanci, vyprovokovali ľudí so skutočným potenciálom, aby im robili reálnu oponentúru.
A nielen to. Sedenie ešte nikomu nepomohlo. Rešpektujeme to, že sme v práci. Pritom všetci s napätím očakávame, kedy budeme z verbálneho výplachu oslobodení a začneme konštruktívne pracovať s ministerstvami a vo svojich výboroch.
Lebo hlavne za to nás platíte.
