Začiatkom minulého týždňa sa začala redaktorka rádia Expres Alena Taranová na môj podnet zaoberať vo vysielaní problematikou detských domovov a konkrétne nedodržiavaním §100 , ods. 9 zákona 305/2005, v ktorom sa jasne hovorí o tom, že zriaďovateľ má vytvoriť podmienky na to, aby bolo každé dieťa do jedného roku veku zaradené po diagnostike výlučne do profirodiny, s výnimkou tých, ktoré vyžadujú zvýšenú opateru.
Podľa §52 je výchova v profirodine nadradená akejkoľvek výchovnej skupine.
Okolo implementácie spomínaného paragrafu bolo od januára ticho. Len niekoľko iniciatívnych riaditeľov detských domovov išlo za svojim cieľom. Ich cieľom bolo chrániť záujmy detí. Preto mali v úmysle umiestniť ich čo najskôr a v najväčšom počte v profirodinách, kde sa mohli zdravo vyvíjať. Sú to osvietení ľudia, ktorí vidia, že internovanie detí v skupinách vedie k tomu, že aj pri nadľudskej snahe ich zamestancov, deti strádajú. Sú to schopní manažéri, ktorí si uvedomili, že môžu spoluprácou s profesionálnymi rodinami iba získať.
Čo im odkazuje ministerstvo?
"Nie je pravdou, že podľa zákona by deti do jedného roku nemali byť umiestnené v detských domovoch. Ide o zrejmý omyl v interpretácii zákona..." .
Opodstatnenosť tohtro výroku si skontrolujte sami. §100, ods. 9.
Toto vyhlásenie ministerstva má charakter mlženia. Tomu, kto problematike nerozumie, chce podsunúť myšlienku, že všetko je tak, ako má byť. Našťastie sa poniektorí hrdo hlásime k druhu Homo sapiens sapiens a identifikovali sme, čo je to ústavná výchova a starostlivosť v rodinnom prostredí. Ministerstvo nám chce povedať, že tak alebo onak sú deti chovancami detských domovov. To sme už predtým, myslím, všetci chápali.
Rozdiel je ale v tom, či dieťa vyrastá v prostredí rodinnom, kde má naňho jeho rodič, v tomto prípade profesionálny rodič, čas a priestor sa mu venovať, alebo vyrastá v prostredí ústavnom, v skupine, kde leží vedľa neho v postieľkach desať jeho vrstovníkov.
Ministerstvo nám píše, že to nevadí, že deti sú v rôznych skupinách, lebo tie skupiny majú v rámci DeD samostatné priestory a hospodárenie.
Ja neviem, ale mne ako dieťaťu by to vadilo. Keby sa pri mne striedalo denne niekoľko vychovávateľov, či zdravotníkov ( podľa prieskumov denne 8 ľudí ) , za ten svet by som nevedela, koho mám mať rada, na koho sa mám naviazať, kto je ten môj človek. Asi by ma nezaujímalo samostatné hospodárenie, ani priečka, čo vystavali kvôli tomu, aby som mala samostatnú skupinu spolu s ďalšími deťmi, ktoré potrebujú tak isto ako ja, individuálnu starostlivosť.
Dokonca takéto jednanie nepodporuje ani zákon. Jasne v §52 hovorí, že pre VŠETKY deti, bez ohľadu na ich zdravotný a psychický stav je vhodnejšia profesionálna rodina.
Z úst riaditeľov DeD som sa dozvedela, že držanie detí v diagnostických skupinách je len zásterkou tomu, aby zostali chovancami detských domovov a tým si ich riaditelia uľahčili prácu s naháňaním profirodín a vytváraním nových pracovných miest.
Diagnostická skupina?
Predstavte si, že ste šesťmesačné dieťa, ktoré sa práve dostalo do DeD. Čo tak môžu na vás diagnostikovať?!
Všeobecný detský lekár má takúto diagnostiku zvládnutú za niekoľko desiatok minút. Dieťa zodpovedá alebo nezodpovedá vývinovým tabuľkám.
Na sledovanie jeho ďalšieho psychomotorického vývinu je kompetentný aj vyškolený profesionálny rodič rovnako, ako vychovávateľ v DeD.
Predstavte si, že ste šesťmesačné dieťa. Nezáleží vám na tom, o čo sa tu hrá. Povedali, že tu musíte byť, pokiaľ vás nezdiagnostikujú. Ako dlho im to bude trvať?
Tak dlho, ako sa im to bude hodiť. Lebo v momente, keď budete mať jeden rok aj jeden deň, nespadáte pod pôsobnosť paragrafu 100. A keďže systém, ako vidíme nechce a nechce povoliť, dal niekto vášmu životu time out.
Budeš tu čakať, milé dieťa, až kým do platnosti nevstúpi ods. b) tohto paragrafu. To znamená, že ak sa ti nepodarí nájsť náhradných rodičov, budeš tu v ústave ešte ďalšie dva roky.
Potom začne druhá fáza zahmlievania.
Odsek b) hovorí o tom, že koncom roku 2008 musia byť v profirodinách aj všetky deti do troch rokov. Nepochybujem o tom, že uprostred roku 2009 sa začnú ozývať protestné hlasy tých, ktorí budú hovoriť, že od roku 2005, keď bol zákon vydaný, sa urobilo pramálo funkčných opatrení k tomu, aby tieto opustené deti vyrastali v rodinách.
Prečo si to myslím? Pretože zákon je schválený od roku 2005. Len teraz sa jedná o viac ako 180 detí mladších ako rok, ktoré nie sú napriek všetkému umiestnené v profirodinách. Ak vychádzame z tohto čísla a budeme predpokladať, že toto je alikvotna časť, detí do troch rokov bude okolo 1000.
Keď sa teraz nič nerobí, čo sa bude dať robiť potom? Čo sa bude dať robiť nárazovo s číslom 1000?
Nič.
Tento ignorantský prístup si zakladá na oveľa väčšie problémy.
A ako sa stavia naša vláda k existencii detských domovov? K tomuto posttotalitnému prežitku?
Odmeňuje ich. Najviac im v rámci tohto ich takzvaného "ostrého protestu" ležalo na srdci, že redaktorka Expresu si dvolila napadnúť odmenenie komárňanského detského domova cenou ministerky PSVaR. Po ich vysvetlení vieme skutočne ešte viac ako predtým.
Vieme, že napriek paragrafu, ktorý je v platnosti, je v ústavnej starostlivosti tohto DeD 12 detí do jedného roku. A bohužiaľ je vyhlásený za jeden z najlepších. Koľko detí je potom v tých najhorších? Detských domovov máme na Slovensku okolo 60.
Práve teraz, keď čítate tieto riadky, leží vo svojich zamrežovaných postieľkach viac ako 180 detí, ktoré mali už dávno spoznať, čo je to láskyplná náruč. Každým ďalším dňom sa ich šance na normálny vývin zmenšujú. Nespoznajú to, čo robí človeka človekom. Ľudské vzťahy.
Na záver ponúkam citát z onoho "ostrého protestu":
"Veľmi citlivo zvažujeme všetky rozhodnutia v sociálnej a rodinnej sfére a nepokladáme za patričné - zo strany novinárskej obce - dehonestovať takúto formu ocenenia emocionálne náročnej a starostlivej práce vychovávateľov v detských domovoch."
Zaujíma ma, kto veľmi citlivo zvažuje rozhodnutia ohľadom práv a právom chránených záujmov dieťaťa?
Kto veľmi citlivo zvažuje rozhodnutia ohľadom profesionálnych rodín, ktorých emocionálne náročná a starostlivá práca je neraz marená?
Kto sa veľmi citlivo a empaticky zamýšľa nad tým, ako sa cíti dotyčný pracovník DeD, ktorý podľa slov ministerstva náročne a starostlivo pracuje a je skutočne emočne zainteresovaný pri tom, keď má dať lásku a starostlivosť desiatim deťom súčasne?
Postoj súčasnej vlády k médiám je všeobecne známy. Preto sa im zrejme ťažko chápe to, že médiá nedezinformujú, ale informujú. A takéto vyhlásenia, z ktorých každá jedna veta je vyvrátiteľná a má svoje "ale" k riešeniu problémov neprispievajú.
Môžeme sa tu kľudne šermovať paragrafmi ale tým bábätkám zatiaľ uplynie ďalší deň bez lásky. A potom ďalší. A potom mesiac. A potom rok.
Spoločnosť, ktorá hlása sociálne priority, má chrániť práva svojich najslabších.
Kto vo vesmíre je slabší, bezbrannejší a odkázanejší na pomoc iných, ako ľudské dieťa?
