Pozorujem, ako sotva dvojročný Paťko zatvára oči. Sedí v herni plnej hračiek a detí. Okolo neho je smiech, krik, pohyb. Sedí a kníše sa dopredu, dozadu. Tým si nahrádza láskavé kolísanie v náručí matky, ktorá ho opustila ešte prv, než sa narodil.
Kníše sa a oči sa mu pomaly zatvárajú. V rohu herne sedí dobrovoľníčka a číta knižku. Dáva pozor na deti. Paťkovi po chvíli hlávka klesne na kolená. Spí. Sám sa uspal. Sám sa pokolísal. Prišiel jeho čas na oddych.
Spoza presklenej steny pribehne vychovávateľka. Krok má rýchly, rázny. Otvárajúce sa dvere plesnú o stenu. Chytí Paťka pod pazuchy a postaví ho na nohy. Paťko v úľaku rozpaží ruky a jeho tvár je tvár topiaceho, ktorý sa práve vynoril a lapá po vzduchu. Nechápe, kde je, čo sa s ním deje a prečo. Chce len spať. Je unavený.
Vychovávateľka opúšťa miestnosť tým istým ráznym krokom. Paťko chvíľu stojí, no zjavne sa neorientuje v tom, čo sa práve stalo. Zakrátko si sadá. Kníše sa. Dopredu. Dozadu. Nemá ho kto, tak sa sám...
Hlávka mu padá na kolená. Spí.
Dvere sa prudko otvoria. Vstúpi vychovávateľka. Schytí chlapca a v spánku ho postaví na rovné nohy. Chlapča máva malými ručičkami. Koho mal v sne?
Dvere sa zatvoria.
Paťko si sadá. Kníše sa.
Podídem k nemu. Nechcem, aby to bolo ešte raz. Aj keď tuším...nie, viem...
Vezmem ho do náručia, ako malé bábätko. I keď by mu už nôžky trochu trčali z perinky. Položí si hlavu na moje plece a spí. Usmieva sa. Schovávam sa za veraje, aby ma nevideli. Viem, že robím zle. No nemôžem si pomôcť. Musím. Aj keď viem...
Už spí tuho, pekne si ofukuje. Teraz je ako každé iné. Deti sú nádherné, keď spia.
Možno ma neuvidia. Opatrne a nenápadne sa snažím prejsť okolo sklenej steny. Je mi už trochu ťažký. Neudržím ho. Opatrne, aby sa neprebudil ho pokladám na žinenku v roku miestnosti. Spí ako drevko. S uspokojením sa naňho pozerám. "Pospi si, chlapček!"
Rozrazia sa dvere. V nich vychovávateľka. Rázny krok, jasný smer. Aj mne je jasné.
- Toto nám tu nerobte, pani! Čo si s ním ja počnem, keď budú ostatní spať? Bude všetkých budiť! A ja tu nie som len preňho!
Má pravdu, baba. Neupieram.
Sedím pri Paťkovi, ukazujem mu hračky, knižky, gúľam mu loptu. Kníše sa. Viečka sa mu zatvárajú. "Nezaspi, malý. Bude to bolieť...to prebudenie."
Si súčasťou systému. Viem, si na smrť unavený, chceš spať. Keď budeš hladný, budeš tiež čakať na misku s polievkou, ktorá príde presne o dvanástej. Keď sa pocikáš, vydržíš. Prebaľuje sa až o hodinu. Ja viem, studení to, za chvíľu to začne svrbieť a potom veľmi štípať. Ale ty to vydržíš.
Vieš, že keď začneš plakať, nikto nepríde. Nikto nebude hádať, čo sa ti deje. Vieš, že si sám za seba. Že len ty sám sa najlepšie obrániš. Máš dve možnosti. Ako tí pred tebou. Buď sa vzdáš toho, čo je okolo teba a vymyslíš si vlastný svet. Svet v tvojej hlave. Bude sa zdať, že nežiješ. Budeš vykonávať na pokyn.
Alebo si z tých silnejších a budeš sa snažiť strhnúť pozornosť na seba. Budeš kopať do mreží postieľky, budeš kričať a plieskať sa o zem a nikto nebude vedieť prečo. Len ty to vieš. Je to preto, že niekoho potrebuješ. Pre seba.
Ja viem, veľmi to nepomôže. Nič necítiš. Ani lásku, ani náklonnosť, ani veselosť a radosť, ani smútok, ani bolesť...
Bolesť...to je dobrý nápad, zistil si. To je to, čo sa dá cítiť. Je to pocit. A Ty ich potrebuješ. Potrebuješ mať pocity, aby si vedel, že žiješ. Rozbehneš sa a narazíš hlávkou do múru. Bolesť! Konečne pocit. Urobíš to ešte raz. Zase pocit. Opakuješ. Nie neplačeš. Vieš, že tvoje pocity nikto nepríde pozbierať.
Ach, Paťko, je mi tak veľmi ľúto, že toto sú tvoje jediné pocity.
Aj naša Alžbetka mala iba takéto. Našli sme ju vo vedľajšej miestnosti. Ona sa nebránila. Poddala sa.
Viezli sme ju v aute dlhé kilometre a ja som z nej nespúšťala zrak. Ako bábika. Nehybná.
Po dvoch stovkách kilometrov sa pomrvila a trochu skrivila ústočká. Zastali sme.
Malá škaredá Slovnafťácka pumpa. Plienky pod pazuchou a v ruke vzácny náklad v škrupinke. Záchod bol špinavý a smrdel. Vo vnútri len misa a umývadlo. Položila som sedačku na zem, dala dolu nádherné bledožlté tepláčky, pre ktoré som obehla niekoľkokrát celé mesto. Aby bola nádherná keď príde. Oni jej ich obliekli.
Pod nimi obrovské krvavočervené rany na oboch poloviciach malého zadočku. Zatmelo sa mi pred očami. Toto nemôže byť skutočnosť. Snažím sa dýchať z hlboka. Teraz si nemôžem dovoliť odpadnúť. Ešte nikdy sa mi to nestalo. Aj teraz budem silná. Dýcham zhlboka.
Vytieram z hlbokých živých rán kúsky výkalov a sledujem to malé stvorenie. Rýpem sa mu v rane a ono vôbec neplače. Musím poriadne, lebo to zahnisá. Lebo z toho bude otrava krvi.
A ticho , tichúčko to vydŕža.
Prišla k nám priateľka, zdravotná sestra. Krúti hlavou. Tiež predýchava.
- Odfoťte to. Žalujte!
- Blázniš? Teraz, keď ju máme a vlastne ešte nemáme? Potom, keď bude po súde.
Potom, keď bolo po súde a to bolo za dosť dlho, boli naše emócie už odležané. Žalovať? Koho? Detský domov?
Začo? Že sa nedá poskytnúť dvanástim novorodencom starostlivosť, akú potrebujú?
Veď nedá, to všetci vieme. V rodine stačí jedno bábätko na to, aby zmobilizovalo niekoľko ľudí, ktorí celý svoj deň prispôsobia jeho potrebám.
A načo to bude? Aby ukázali prstom na vychovávateľku, či zdravotnú sestru - obeť? Pôjde preč, detskému domovu niekto povie no-no-no. A život ide ďalej.
Áno život. Život je systém. Toto je život pre 140 bábätiek, ktoré vyrastajú v ústavnej starostlivosti.
Niekto ich plač predsalen počul a vymyslel zákon. Zákon je niečo, čo treba dodržovať. Zákon je zákon. Ja viem, tautológia. No aj tak rozumiete. Zákon je pre všetkých a porušovanie sa trestá.
No načo je zákon, ak neexistuje trest?
Už mali byť 408 dní súčasťou rodiny. Síce len dočasnej, profesionálnej rodiny. No táto rodina by ich iste nenechala pokakané, pocikané a hladné v postieľkach. Profesionálny rodič by nedopustil, aby z jeho rúk išlo do náhradnej rodiny dieťa, ktoré nevie sedieť, rozprávať, je v troch rokoch plienkované, nevie chytiť ceruzku, je apatické, agresívne, nevie precítiť lásku, hnev, smútok nevie, čo je to - mať skutočne rád.
Profesionálny rodič vie, že do troch rokov života dieťaťa je jeho vývoj expanzívny. Do svojich troch rokov sa učíme to najzákladnejšie - milovať , dôverovať, volať o pomoc, byť sebaistými a istenými svojím okolím.
Preto vznikla inštitúcia profesionálnej rodiny. Profesionálny rodič je zamestnancom detského domova. Detský domov s ním uzatvára pracovnú zmluvu, v ktorej sú obsiahnuté práva a povinnosti zamestnanca aj zamestnávateľa. Detský domov vypláca profesionálnemu rodičovi riadny mesačný plat, závislý na dohode a na tom o koľko detí sa profirodič stará. Okrem toho detský domov prepláca náklady na starostlivosť o zverené dieťa.
A prečo sa mi to zdá dôležité?
Pre moju Alžbetku, ktorá, ak by sme si ju nenašli, skončila by ako mentálne retardované dieťa v špeciálnej škole. Dnes vie viac anglických slovíčok ako ja a jej pamäť je absolútne geniálna. Používam ju na to, keď zabúdam kľúče, diár, kabelku a podobne...
Srandujem, samozrejme. :-)
Hlavne je milovaná a to urobilo jej na pohľad nezvratiteľnú diagnózu , úplne bezpredmetnou. Vraj zaostávajúca vo všetkých vývinových ukazateľoch... Takto sa budú "odborníkom" javiť deti, ktoré nikdy nestretli lásku.
Ak ste mali čas a chuť a dočítali ste sa týchto riadkov, vypočujte si ešte reláciu rádia Slovensko na tému Profesionálna rodina alebo reláciu Kontakty z 11. 2. , ktorá vám vo svetle tu vypovedaného odhalí viac.
A možno ani nie.
Ale som optimista. Dúfam a verím, že nám všetkým spoločne ide o najlepší záujem dieťaťa. A dieťa potrebuje lásku, pozornosť, náklonnosť. Potrebuje rodinu.
