Iniciatívu rádia Expres sa rozhodla svojím vyjadrením podporiť aj sudkyňa Okresného súdu v Prešove pani Daniela Baranová. Jej vstup si vypočujte tu.
Infoexpres 27. 11. o 12.00 h.
Infoexpres 27. 11. o 17.00 h.
Dovoľujem si uviesť prostredníctvom môjho blogu vyjadrenie pani sudkyne:
Štátnym strojom na nešťastie nazval pred mesiacom v českom Respekte redaktor Petr Třešňák detské domovy potom, čo minister vnútra Ivan Langer zverejnil šokujúce čísla o tom, že každý druhý človek, ktorý vyrástol v českom detskom domove, skončil vo väzení. Autor článku sa zamýšľa nad tým, že zobrať rodinám, ktoré sa nedokážu o dieťa postarať hlavne kvôli nevyhovujúcim sociálnym podmienkach dieťa, a nechať ho za štvrťmilióna štátnych dotácií ročne vychovávať na neskoršieho kriminálnika, je nielen nezmyselné plytvanie, ale aj neskutočná a zlovoľná krivda na deťoch. Keby len zlomok týchto peňazí štát venoval na podpornú prácu s rodinami v teréne, ušetril by nielen peniaze ale najmä tisíckam detí zbabraný život.
Akokoľvek si myslíme, že Slovensko je na tom s detskými domovami a sociálnoprávnou ochranou detí a sanáciou rodín oveľa lepšie, nie je to vôbec pravda. Spoločenské povedomie o nevyhnutnosti až prospešnosti detských domovov oproti rodinnému prostrediu, ktoré sa nedarí a nedarí vykoreniť, patrilo k socialistickej ideológii o výchove detí presadzovanej v spoločnom štáte desiatky rokov.
Darmo nám z praktického hľadiska pripadajú vtedajšie jasle, detské škôlky a družiny ako niečo, čo dnešným rodinám chýba, v podstate nešlo o nič iné, len výchovu ku kolektivizmu od útleho detstva, kde jedinec, ktorý sa nechcel nepodriadiť všetkým pravidlám kolektívu, bol považovaný za nežiadúceho, hoci to bol vzdelaný a citlivý človek. Schopnosť podriadiť sa požiadavkám kolektívu, byť v kolektíve obľúbeným, bola hlavnou pozitívnou povahovou črtou jedinca, ktorého potreboval budúci komunizmus.
Hoci socializmus s obľubou definoval rodinu ako základnú spoločenskú jednotku štátu a deti svoju budúcnosť, vyrastali detské domovy a diagnostické ústavy, pričom z kvalitatívneho hľadiska nešlo o nič iné, než sirotince a polepšovne.
Ak je človek roky ohlupovaný takou predstavou o sirotincoch a polepšovniach aká bola prezentovaná v televízii, novinách a časopisoch za socializmu, ťažko prekoná tento stereotyp, kým sám nenadobudne osobnú skúsenosť, ktorá mu otvorí oči.
Keď som ako začínajúca sudkyňa mala nejakému dieťaťu nariadiť ústavnú výchovu, bola som presvedčená o tom, ako mu bude lepšie v detských domovoch, ktoré som vo vtedajších médiách videla., osobitne známa inscenácia Stôl pre štrnástich o novozriadenom Detskom mestečku Zlatovce pri Trenčíne, kde deti mali vyrastať akoby v rodinách, a ktorá bežala cez vianočné sviatky, to bola mediálna manipulácia najhrubšieho zrna.
Mala som však to šťastie, že som sa krátko na to zúčastnila seminára, súčasťou ktorého bola návšteva niektorých detských domovov a diagnostických ústavov. Na vlastné oči som ako matka videla ako žijú deti v týchto zariadeniach.
A bol to pre mňa hrozný šok.
Cítila som sa zneužitá, oklamaná a ponížená nedostatkom tohto poznania predtým, než som prvé dieťa poslala do detského domova.
Mala som takú zlosť, že by som najradšej poslala do týchto zariadení všetkých tých, ktorí ich zvelebovali a obhajovali a dlhé roky tajili skutočnú pravdu o tom, čo tieto deti prežívajú vyňaté zo svojich rodín, opustené a frustrované.
Videla som rómske deti, pre ktoré toto mala byť záchrana z chatrče, ktoré sa na nás jednu chvíľu smiali akokeby sme ich fotili, ale ak som chcela s tým istým dieťaťom hovoriť osamote, jeho oči boli ako dve prázdne studne.
Videla som chlapcov, ktorí boli úplnými sirotami po autonehode svojich rodičov, ale pre nedostatok miesta ich umiestnili v polepšovni v Hlohovci medzi mladými delikventami, ktorí bez cigarety ani byť nemohli a preto im museli vyčleniť priestory na fajčenie, ako mi ukázali jednoduché skoro poľné lôžka vo veľkej studenej miestnosti, kde spalo naraz okolo dvadsať chlapcov, a kde o výchove nemohlo byť ani reči.
Videla som dievčatá v Zlatých Moravciach, nezmyselne odtrhnuté od pôrodu od svojich práve narodených detí, ktoré boli od nich odlúčené v kojeneckom ústave, ako mali ich fotky obložené kvietkami ako oltárik.
Videla som súrodencov v detskom mestečku, ktorých mama alkoholička sa o nich nedokázala sama postarať, ako v izbe sterilne čistej a tak neskutočne nepodobnej detskej izbe sa mi chválili, že si môžu dať na stenu plagát Mariky Gombitovej. Na nič z týchto pocitov som doteraz nezabudla.
A preto viem, že akákoľvek reforma detských domovov na kvalitatívne lepšie zariadenia je absolútny nezmysel, nijaký sebalepší detský domov nemôže nikdy nahradiť rodinu a ak vznikne potreba dieťa vyňať z rodinného prostredia, má byť do času kým úspešne skončí sanácia jeho rodinného prostredia, ktoré je z rôznych dôvodov nevyhovujúce, alebo kým sa mu nenájde náhradná rodina, do pohotovostných ozajstných rodín.
Všetko iné nie je ničím iným než cynickým porušovaním práva dieťaťa na rodinu, ktoré je garantované aj Ústavou Slovenskej republiky o medzinárodných dohovoroch nehovoriac.
Štát, ktorý takto zaobchádza so svojimi deťmi, nemá budúcnosť ani ekonomickú ani duchovnú.
Daniela Baranová, sudkyňa Okresného súdu v Prešove
