Janka a Evka majú dnes 10 a 13 rokov. Štart do života mali mizerný. Vo svojej rodine boli zanedbávané a týrané. Potom putovali z jedného detského domova do druhého. Ich ústavný kolobeh sa zastavil pred šiestimi rokmi, kedy boli umiestnené do profesionálnej rodiny. Zo začiatku mali psychické a zdravotné problémy, preto neboli vhodné do adopcie. Pod láskavým vedení rodičov sa však ich stav každým dňom zlepšoval a napokon boli zaradené do zoznamu "voľných detí".
Šesť rokov si nažívali tak, ako väčšina ich vrstovníkov. Chodili do školy, na tanečnú, na dramatický krúžok, hrávali sa s deťmi pred domom.
Len s malým rozdielom. Ich matka im nepovedala, že sú tu doma navždy a že ich nikdy neopustí. Práve naopak. Ostatné roky žili s tým, že ich domov je dočasný. Že ich mama je dočasná. Pripravovala ich na to, že ak sa nájde niekto, kto by im chcel dať doživotnú lásku, treba ju prijať a rozlúčiť sa. No napriek tomu ich ubezpečovala o svojej láske a o tom, že sa nemusia báť. Do detského domova sa už nevrátia.
Ten deň však po rokoch prišiel. Riaditeľka detského domova rodičov informovala, že o dievčatá majú záujem v zahraničí. Vraj o týždeň si po nich príde vychovávateľka. Pôjdu do detského domova a tam sa budú dva mesiace pod vedením psychológa a jazykového lektora pripravovať na kontakt s nimi.
Slzičky sa kotúľali. Ale nebol v nich len smútok z rozlúčky. Bol v nich strach z prostredia, ktoré už tak dobre poznali. A možno aj zrada. Čaká ich prestupná stanica. Tá, z ktorej tak rady pred rokmi unikli. A už sa nechceli nikdy vrátiť.
Zúfalí sú aj rodičia.
Ako ich môže cudzí človek pripraviť na to, čo ich čaká? Veď ich nepozná, nevie, čo majú rady, nevie ako na nich, ako im to najlepšie podať, vysvetliť. Od nich by to pochopili a prijali najlepšie.
Ako ich mohli takýmto drastickým spôsobom vylúčiť z ich života?
Ani na osobné, písomné a telefonické naliehania sa na veci nedalo nič zmeniť. Riaditeľku nepresvedčilo ani to, že majú zabezpečeného domáceho lektora na cudzí jazyk, ani to, že budú pravidelne dochádzať na prípravu k psychológovi.
Večer si prišli po ne a odviedli ich do detského domova vzdialeného niekoľko kilometrov. Chodia do inej - cudzej školy, popoludní s nimi sedí cudzí psychológ a v noci zaspávajú v cudzej posteli. Ale profirodičia ich vraj môžu prísť občas pozrieť. Tak chodia. A odchádzajú smutní a zúfalí.
Dievčatá majú rétoriku pohoniča, správajú sa ako pustené z reťaze a všetkým možným aj nemožným demonštrujú, že bola na nich spáchaná zrada.
Riaditeľka z domova ich nezabudla ubezpečiť o tom, že toto je iba prvý kontakt. Do zahraničia idú dievčatá na pár mesiacov a ak by sa budúcim osvojiteľom nepozdávali, vrátia sa naspäť do domova. Už nie k nim domov, pretože do ich rodiny plánujú umiestniť iných súrodencov.
Viete, čo tomu všetkému chýba? Štipka empatie, kvapka súcitu a kopec rozumu. Čiže všetko, čo potrebuje človek, ktorý sa venuje práci s deťmi.
Namiesto toho, aby boli šetrnou formou pripravené v známom prostredí, boli zbalené, ako na transport k odsunu. Drasticky presadené do nového prostredia, čo prehlbuje ešte viac ich pocit neistoty. Neznáme prostredie, neznáma budúcnosť a okolo samí neznámi ľudia.
Predpubertálne dievčatá zažijú kultúrny šok, tvrdo narazia na jazykovú bariéru a na to všetko sa pripravujú v prostredí, kam nedosiahne ruka ich milujúceho človeka.
Profimama zatiaľ pripravuje doma balíčky z ich osobnými vecami a fotografiami, ktoré by rada odovzdala ich novej náhradnej matke.
Tak rada by sa s ňou stretla a porozprávala jej o dievčatách to, čo nevie o nich nikto iný okrem nej. Verí a dúfa, že sa jej to podarí.
Naozaj sú Charta práv dieťaťa, ľudské práva a platné zákony na Slovensku iba cármi papiera?
Je to zvláštne v štáte, kde tak radi šermujeme zaklínadlom - " v najlepšom záujme dieťaťa".
