Vravím - Nebojte sa, Kristián, to musí byť nejaký omyl. Nezáleží na tom, že už máte osemnásť rokov. Pre štát ste nezaopatrené dieťa až dovtedy, kým neukončíte školu. Nikto vás dovtedy na ulicu nemôže vyhodiť.
- Ale oni mi povedali, že najneskôr v piatok musím odísť, lebo som tu načierno a že je ich dobrá vôľa, že ma tu nechali dva roky. Vraj mi našli domov na polceste, kam sa mám odsťahovať, ale to je až v Bratislave. No ja nemám peniaze na cestovanie do školy. Každý deň sto kilometrov? Ja nemám žiadne peniaze. Za čo tam budem žiť, jesť? Ja chodím ešte do školy. Vôbec tomu nerozumiem...
- Dobrá vôľa? To nemyslia vážne! Súd vás zveril do starostlivosti detského domova. Aká dobrá vôľa? Upokojte sa, Kristián. Toto sa musí dať vysvetliť. Urobím všetko preto. Čo na situáciu hovorí vaša sociálna pracovníčka? Mala by vás občasne navštevovať v detskom domove. Nespomínala nič o odchode?
- Za tie dva roky, čo som tu, za mnou žiadna sociálna pracovníčka z úradu nebola. Nikto mi nič nepovedal. Až dnes mi v decáku povedali, že o štyri dni mám vypadnúť.
V duchu som už písala žiadosť na Ústredie práce, aby metodicky usmernili riaditeľku, ktorá zrejme zabudla, že mladý dospelý, pokiaľ sa pripravuje na budúce povolanie, je naďalej nezaopatreným dieťaťom a v detskom domove má právo ostať až do ukončenia vzdelávania.
Verila som, že situácia sa dá rýchlo do poriadku a vystrašenému chlapcovi zakrátko niekto z vedenia povie, že sa stal omyl, nikam ísť nemusí a samozrejme môže pokojne doštudovať.
Zavolala som na pár miest, aby som si overila situáciu. A zostala som v nemom úžase.
Kontrola v detskom domove odhalila pri hrabaní sa v papieroch, že Kristián bol zverený do detského domova iba predbežným opatrením. Keď sa pýtali, kde je rozsudok o zverení dieťaťa, tie trúby ani len netušili. Čo sa teda stalo? Počas dvoch rokov, kým bol Kristián v detskom domove, nikoho nezaujímal a nikto oňho ani nezakopol.
Nezaujímala sa kolízna opatrovníčka
Sociálna pracovníčka ustanovená za kolíznu opatrovníčku je povinná podať návrh na zverenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti. To neurobila. Žiadny rozsudok o zverení Kristiána do detského domova teda neexistuje, lebo ho nikto neinicioval. Počas celých dvoch rokov nikomu ten rozsudok nechýbal. Nehovoriac o tom, že počas dvoch rokov sa o Kristiána žiadnym spôsobom jeho kolízna opatrovníčka nezaujímala.
Nezaujímal sa sudca
Zmyslom predbežného opatrenia je dočasná úprava pomerov, pokiaľ sa nerozhodne vo veci samej. Predbežné opatrenie, ktorým sudca rozhodol o umiestnení Kristiána do detského domova teda nemalo konečný charakter rozhodnutia. Sudca zrejme očakával, že niekto z úradu podá návrh. Nikto nepodal. Ale v právomoci sudcu je, začať konanie aj bez návrhu. Konať nezačal.
Nezaujímal sa detský domov
V detskom domove majú sociálni pracovníci aj vedenie detského domova všetky rozhodnutia súdu týkajúce sa detí, ktoré sú v ich starostlivosti. Nie sú to stovky detí ale najviac 40. Pri tomto počte detí a pri ich šlendriánstve im rovnako žiaden papier zo súdu po celé dva roky nechýbal.
Keby si svoje povinnosti plnili zodpovedne, zistili by veľmi skoro, že dieťa nemá rozhodnutie súdu a kontaktovali by kolíznu opatrovníčku s výzvou, aby hneď zjednala nápravu. Nič nezistili, nikoho nekontaktovali. Až z vonku sa dozvedeli, že im tam chýba akýsi papier. Dosť zásadný papier.
Načo si chová a platí každý detský domov svojho vlastného sociálneho pracovníka, to zostáva otázkou.
A ich riešenie?
- Fíha, máme prúser. Treba to upratať a mladého vypratať. Predbežné opatrenie už dávno stratilo svoju platnosť, po celý čas sme čerpali na chlapca neoprávnené výdavky, treba sa ho rýchlo zbaviť. Do konca týždňa.
Chcela som napísať sťažnosť na kolíznu opatrovníčku, na detský domov, sťažnosť na súd, poradiť sa s právnikmi o prípadných možných opravných krokoch. Všetky vyššie spomínané informácie som získala iba ústnym podaním. Potrebujem vidieť Kristiánove rozhodnutie, aby som vôbec niečo mohla podniknúť.
- Kristián, vyhadzujú vás, tak si choďte vypýtať všetky vaše rozhodnutia súdu, ktoré v detskom domove majú. Ste dospelý, patria do vašich rúk. Bez nich ťažko čosi podnikneme.
O chvíľu volal späť. Pani riaditeľka dôrazne odmietla. Povedala, že to dostane, až keď bude podpisovať prepustenie. Dovtedy mu nedá nič. Hlavne nech už ide.
- Poučili vás, na aké dávky máte nárok? Povedali vám, ako to bude s výživným od vašich rodičov? Povedali vám, koľko budete musieť platiť?
Nemusíte trikrát hádať. Samozrejme, vykašľali sa naňho.
Kristián sa v týchto chvíľach lúči so svojimi kamarátmi a so svojou sestrou. Nevie, čo s ním bude. Napokon môže zostať „až" do pondelka. Ale keď príde popoludní zo školy, už tam nemá miesto. Berie tašku a na všetko zostáva sám. Do Bratislavy ísť nechce. Nikto mu neponúkol iné riešenie, nikto sa s ním nebavil o tom, ako si svoj život predstavuje, nikto mu nepomáha hľadať východisko zo situácie, ktorú mu spôsobili oni. Tí zodpovední, tí dospelí, tí povinní.
