- Ako len môžeš takto žiť ?! - v hlase sa miešal údiv s karhaním a trochou obdivu.
- Ľahko. - zaznelo po chvíli do ticha a malo mnoho významov.
Stolička zavŕzgala a potom ešte raz a znova. Asi sa pýtala pohľadom, gestom. Možno mlčaním.
- Ver mi, že ľahko... Večer umieram, ráno ožívam. - zaznelo ako zvuk rolničiek, ktoré majú rozveseliť kráľa.
- Niečo na tom snáď bude.
- Áno, každý deň dáva novú šancu. - počuť nadšenie z čerstvo nájdenej myšlienky.
- Myslíš šancu byť lepším?
- Presne tak. Začať odznova. Neľutovať. Zabudnúť na to, čo sa pokazilo...
- Ale život nie je na pokračovanie! To, čím sme dnes, urobil z nás včerajšok.
- Nepozerám sa späť. Žijem teraz.
- Máš toľko šancí na nový život...Prečo je teda stále rovnaký? - pýtala sa s výčitkou.
- Lebo šťastie môžem cítiť len teraz. Neprichádza z minulosti ani z budúcnosti. A zajtra sa možno neprebudím.
Po chvíli sa v tme stratil prúžok svetla i tiché slová. Je čas zomrieť. A znovu ožiť.
Dobrú noc!
