Pred dverami ho vyprevádzala babička : - ... a poslúchaj ! - povedala na rozlúčku.
Krátko som sa na ňho pozrela. Oči mala smutné aj copíky jej smutne viseli. Zjavne sa jej dnes vôbec nechcelo. Nevedela som si predstaviť, ako by toto tichučké dievčatko mohlo neposlúchať.
- A dobre sa bavte!- lúčim sa ja s tými mojimi a tí nadšene vtrhnú do triedy.
Poslúchanie som vynechala. Jednak preto, že by na to v momente zabudli a potom preto, že viem, že keď sa budú dobre zabávať a tešiť na kamarátov a pani učiteľky, to poslúchanie príde akosi samo sebou.
Verím, že škola a škôlka by mala slúžiť zábave, ktorá je deťom tak blízka a popri tej zábave by sa mali niečo nové naučiť. Poslúchanie nie je samotným zmyslom. Zmyslom je poznávať a objavovať. Veď čo môže byť pre deti väčšou zábavou ?!
Možno tam sú korene strachu malého dievčatka, možno tam sú korene strachu všetkých detí, ktoré sa boja školy. Chodia tam poslúchať, lebo im to prikázali. Chcela by som, aby tam chodili pátrať, skúmať a kamarátiť sa.
Stavme sa, že by pritom radi aj poslúchali.
