Nemajú za kým prísť žiadať pomoc, podporu a radu. Sociálka je pre nich formou represie, nie formou pomoci . Popisovala mi rozhovor s pracovníčkou sociálnej kurately, ktorá rozhodla o odňatí detí rodine, pretože im v rodinnom rozpočte chýbalo pravidelne na výdavky 30€ mesačne. Sledovali opodiaľ, ako ich dlhy rastú a napokon kvôli tridsiatim eurám deti z rodiny vzali. Namiesto toho, aby pre nich žiadali pomoc, aby im prispela napríklad obec, aby sa pokúsili o čokoľvek, čím by tento osud zvrátili. Teraz sú tri deti v detskom domove a každé z nich stojí tento štát 1000€ mesačne. Kvôli tridsiatim eurám prišli o mamu a o domov.
Lakmusovým papierikom chudoby na Slovensku je počet detí v detských domovoch. Kým sme sa ešte pred dvoma rokmi vytešovali z klesajúceho trendu, dnes vychádzajú na svetlo alarmujúce čísla. Detské domovy sú preplnené. No nie deťmi, ktoré by rodičia týrali či zanedbávali. Ale deťmi, ktorých rodičia pri všetkej snahe finančne nezvládli zabezpečiť rodinu.
Ak sa začítate do zákona, bude sa vám zdať, že čítate sci-fi príbeh z inej dimenzie, kde sociálka všemožne napomáha rodine preklenúť ťažké obdobie, kde obec aktívne pomáha rodinám v kríze, robia spoločne opatrenia na úpravu rodinných pomerov, organizujú pre nich programy a školenia smerujúce k stabilizácii rodiny a to všetko s najvyšším ohľadom na najlepší záujem dieťaťa.
Skutočnosť je však taká, že ak sa ocitnete v ťaživej životnej situácii, zostanete sami. Okrem toho, že tento systém je bezohľadný voči deťom, prerába aj na vlastnej hlúposti. Prevencia, ktorá by zachránila rodinu a deti neexistuje. Za to sa významne používa represia, ktorá je pridrahá a najmä navždy likviduje vzťahy a domov. A z detí robí citových mrzákov s takými ranami na duši, z ktorých sa dá iba ťažko pozbierať.
A vraj - chudoba cti netratí. Ale tratí. A stráca oveľa viac ako len česť.
