Piatočný rýchlik z Bratislavy do Košíc tradične praskal vo švíkoch. Naskočili sme na poslednú chvíľu. Hneď potom sa ozvala píšťalka a vlak sa pohol zo stanice. Pretláčali sme sa preplnenou uličkou. Ľudia otvárali okná, aby do stisku tiel zavialo aspoň trochu čerstvého vzduchu.
Všetky kupé boli preplnené ľuďmi a batožinami. Pozerala som pozorne. Chcela som, aby si aspoň deti sadli. Boli unavené a unudené z dlhého vysedávania v kancelárii. No nikde ani miestečko.
Prechádzame do ďalšieho vagóna. Aj tam bola situácia podobná. Chodbička i kupé plné kufrov a spotených ľudí.
V tom som uvidela úkaz absolútne mimoriadny. Jedno prázdne kupé. Zastala som vo dverách a neveriaco zízala.
"Je tu voľné, prosím?"
"Je."
"Decká, poďte sem, našla som miesto."
"Počkaj mami, ja už vidím lokomotívu," kričí Šimon a tisne sa ďalej ku koncu vozňa.
Stojím medzi posuvnými dverami. Obzerám sa. Pozorujem ľudí. Sú natlačení v chodbičke ako sardinky. A tu- prázdno.
Iba traja cigáni v osem miestnom kupé.
