- Taký neporiadok na mňa čaká....
- Á, ty to máš dobré, veď máš dievku, tá už ti niečo pomôže. Ja len samých chlapov doma. Na čo sa mám spoľahnúť?! Čo si sama neurobím, to nemám. Mať dievča je skvelé. Aj na starobu ti bude oporou.
- Čo ťa nemá... V dnešnom svete? Na to by som sa nespoliehala. Deti si dnes idú svojou cestou. Do domova nás šupnú. Pamätáš si tú moju zlatú susedu, učiteľku? Stretli ste sa raz u nás.
- Pamätám, múdra žena. Vzdelaná a taká milá... Jarka, že?
- Tak už ju nemám.
- Čo sa stalo? Odsťahovala sa?
- Čoby! Ako ku nám chodila, často sa sťažovala, že ju bolí chrbát. Chodila najprv na masáže, cvičila a aj ten blbý Kosmodisk si kúpila. Raz som sa aj odvážila jej povedať, že ho nosí naopak. Ostňami von. Vyzerala ako jašter. Dobre sme sa na tom bavili.
Časom začala hltať tabletky. Jeden Brufen za druhým. A bolelo a bolelo. A keď už to bolo fakt zlé, vybrala sa k doktorovi. Odkladala a odkladala. Ale napokon išla. Keď začali prázdniny. Neboli polročné ani koncoročné písomky, ani nemusela s triedou na výlet, ani doučovať po večeroch, tak si našla čas.
- No? A čo jej povedali?
- Samozrejme najprv nič. Porozháňali ju po kadejakých vyšetreniach...Dva týždne behala ako najatá. Nakoniec zistili nádor. Taký ten zlý. Ako sa mu? ....benígny? Ten zhubný. Prišla celá nešťastná. Ale pri tom všetkom to brala celkom dobre. Bola objednaná na operáciu. Hovorila, že aspoň ju konečne prestane bolieť.
- A prestalo?
- Ani sa nepýtaj! Leží ešte dnes v nemocnici. Úplne je , chúďa, zničená. Tie ožarovania a tak... Volala mi včera, lebo som jej sľúbila, že ju v nedeľu prídem pozrieť. Tak diktovala, čo mám priniesť. A vraj si už kávu si spolu nedáme. Vyľakala som sa najprv, že sa chystá zomrieť, či čo. Ale potom začala rozprávať. Vraj mali rodinné stretnutie jej deti s otcom. Otec, jej manžel, pracuje ako úradník. Má iba nejaký polrok do dôchodku. Povedal, že on tú starostlivosť nezvládne, že musí chodiť do roboty, že ho tam potrebujú.
Jedna dcéra žije tu v meste aj s mužom a tiež povedala, že sa starať nemôže, že má svoje deti a muža a že by nestíhala.
Druhá dcéra prišla z Čiech na týždeň, aby sa asi rozlúčila alebo čo a odcestovala s tým, že nemá v byte miesto a sťahovať sa neplánuje. Vraj by stratila vo firme miesto, keby nadlhšie vypadla...
A tretia? Tá ani neprišla. Len z Nemecka napísala list, ako jej to je ľúto.
Tak povedz, moja, či syn, či dcéra, nie je to dnes jedno? Vybavili jej miesto v hospice. Také ... na umretie. Od pondelka má nastúpiť. Ešteže je to tu, blízko, aby som mohla za ňou zájsť hocikedy. Bolí ju to. Strašne. Viac než ten chrbát.
- Ale taká múdra, vzdelaná, dobrá a milá žena...Takto musí skončiť???
- Len sa modlime, aby sme tak aj my neskončili.
