V jednej dedinke v jednom dome bývala Lena a Jozef. Krátko po svadbe sa im narodila Ninka. Ninka rástla do krásy na radosť celej rodiny. Hneď vo vedľajšom dome bývala Jozefova sestra Jana a jej dve dospelé dcéry. Ninka k nim chodila rada. Stačilo len otvoriť bráničku medzi ich dvoma plotmi a už bola u tety. Chodila do škôlky, aj na návštevy k babičke do vzdialeného mestečka. Život plynul pokojne a veselo, tak ako má.
No rodinu zasiahla hrozná správa. Ninkin ocko dostal rakovinu. Keď už bolo zle a ležal v nemocnici, situácia dostala na lopatky aj mamu. Hospitalizovali ju na psychiatrii. Ninka bola zatiaľ u tety. Zakrátko však Jozef boj s chorobou prehral. Ninkinu mamu prepustili práve na pohreb svojho manžela. Smútok ovládol všetkých.
No už na kare sa začali diať zvláštne veci, ktorým Lena nerozumela. Jozefova sestra neprestajne rozprávala o ich dome a o tom, že by sa ho mali zriecť a ísť bývať do mesta k babičke. Pretože ona ten dom potrebuje. Predsa len - má už dve dospelé dcéry a treba ich kdesi ubytovať. A vôbec - úplne najlepšie by bolo, keby nechala aj Ninku u nich, lebo teraz je Lena slabá a ktovie, či to všetko zvládne.
Lena si myslela, že to zo švagrinej len stres a smútok hovorí. No nasledujúce dni sa tlak stupňoval. O niekoľko dní bolo už správanie Jany úplne katastrofálne. Každý deň ju zo päťkrát posielala späť na psychiatriu, bola drzá k nej i k jej starej matke, ktorá s ňou a s Ninkou po pohrebe zostala v dome.
K slovným útokom sa pridávali aj Janine dcéry. Akoby smrťou Jozefa skončili všetky rodinné vzťahy s Lenou a slušnosť, ohľaduplnosť a úcta odišli s ním.
Po pár namáhavých dňoch plných smútku sa Lena rozhodla. Nič ju tu už nedrží a tri ženy spoza plota si rozmysleli, že jej budú robiť zo života peklo. Najlepšie riešenie je skutočne odsťahovať sa k matke do mestečka, aby mala Ninka aj ona trochu pokoja po tragédii, ktorú prekonali.
A začala sa baliť. Pritom si všimla, že v Jozefových veciach chýba kreditka. Zavolala do banky. S hrôzou zistila, že po smrti manžela už z nej niekto stihol vybrať viac ako tisíc eur. Ich krvopotne našporené peniaze. V banke jej poradili, aby podala trestné oznámenie a kartu zablokovali. Našťastie mala niečo svojich peňazí. Spolu s babičkou teda zbalili zopár Ninkiných hračiek, oblečenie, zubné kefky. Zatvorili okná a zamkli na dva západy. Všetky tri chvíľu smutne postáli pred domom. V myšlienkach blúdili v minulosti časom, keď dom bol ich domovom. A potom odišli.
V babičkinom dome zariadili Ninke izbičku, do skríň vložili tých zopár vecí a dúfali, že bolesť aj smútok časom zoslabnú. Čakal ich iný život. Ako veľmi iný, to by nevedeli predstaviť ani vo svojich najdivokejších snoch.
Neprešli ani celé dva týždeň od pohrebu Ninkinho otca a pred babičkiným domom zastalo policajné auto. Vystúpili z neho dvaja policajti a s nimi švagriná Jana. Zazvonili na zvonček.
- Koho hľadáte, - pýta sa babička.
- Býva tu Lena Nováková?
Vtedy už Lena prichádzala v sprievode podskakujúcej Ninky.
- Ste Lena Nováková? Na základe predbežného opatrenia nám odovzdajte svoju dcéru Ninu Novákovú.
- To nemyslíte vážne! Aké predbežné opatrenie? Prečo? Ja o ničom neviem. Ukážte mi to opatrenie!, - snaží sa Lena zorientovať v prazvláštnej situácii.
- Pani, my nie sme povinní vám nič ukazovať, odovzdajte dieťa!
- Neodovzdám. Prečo?
- Jednoducho mi ho daj. Dozvieš sa. Súd tak rozhodol, - zapojila sa do rozhovoru švagriná stojaca obďaleč, - ide k nám a hotovo. Nemáš na výber.
- Určite mám!, - hovorí podráždene Lena a uvedomujúc si hrozbu, inštinktívne zoberie päťročnú Ninku do náručia.
- Pani, nerobte to ešte horšie a vydajte dieťa, - znervóznie aj policajt.
- Chcem vedieť prečo? Čo sa stalo?
- Máme rozhodnutie súdu, dieťa odíde s nami.
Malá Ninka začala nahlas plakať a tuho zvierala matku okolo krku. Lena s babičkou si vymieňali vydesené pohľady. Lena cúvla od dvier. To znamenalo, že v prvej línii zostala babička. Drobná energická žena si zastala pred policajtom a dala ruky v bok.
- Načo ste sem došli? Vidíte? decko ste vystrašili! Papier chceme vidieť! Kto toto urobil, že decko materi ide z rúk vydriapať?
- Nič vám nebudeme ukazovať, vydajte dieťa. Nemáte na výber. A hneď!
- Mamiíí, ja nikam nejdem! Nikam nejdem! Ja chcem byť s tebou! Maminkáááá!, - pochopila už aj malá Ninka a ovila sa okolo matky ako liana. Začala kričať zo všetkých síl. Lene vyhŕkli slzy do očí.
- No nedám! Papier!
- Dáte! Okamžite!
Policajti vykročili k matke. Pohla sa s nimi aj Jana a začali Ninku odtŕhať od mamy. Tá pišťala najsilnejšie ako vedela a celou silou sa snažila udržať. Matka ju zvierala okolo pása, no ruky jej ktosi chytil a roztiahol. Aj rúčky malej Ninky za krkom matky policajt roztrhol a dieťa kričiace a kopajúce s veľkými problémami posadili dozadu do auta k jeho tete. Keď za nimi zabuchli dvere, po boji zostali stáť na ulici dve nariekajúce ženy, z auta sa ozýval Ninkin piskot a dvaja spotení policajti si rukávmi utierali upotené čelá.
Obe sedeli za kuchynským stolom a nariekali až do tmy. Medzitým sa párkrát Lena snažila dovolať svojej švagrinej Jane, že tak snáď zistí, čo sa to vôbec stalo. Nedvíhala telefón.
Volala na sociálku, aby jej to niekto vysvetlil. Bolo po pracovnej dobe. Nedvíhali.
Po neprespanej noci boli hneď ráno na sociálke. Tam im povedali, že proti rozhodnutiu súdu nemôžu nič urobiť. Darmo im Lena hovorila, že žiadne rozhodnutie súdu nikto nevidel. Majú si vraj zavolať neskôr, keď to oni preskúmajú.
Tá nespravodlivosť, to bezprávie...Lena nevedela len tak doma obsedieť. Išla za svojou známou právničkou. Tá jej poradila, aby zatiaľ aspoň napísala sťažnosť na policajtov, ktorý konali protiprávne. Prišli pre dieťa bez sprievodu kolízneho opatrovníka.
Lena napísala. A dokonca jej expresne odpovedali:
„Vo svojej sťažnosti ste uviedli námietku na skutočnosť, že policajti z OO PZ oznámili, že musíte dieťa odovzdať inej osobe a pri tomto úkone nezabezpečili prítomnosť sociálneho pracovníka, ktorý by chránil záujem maloletého. Na základe šetrenia bolo zistené porušenie zákona o Policajnom zbore zo strany príslušníkov OOPZ pri vykonávaní služobnej činnosti."
Za iných okolností by bolo Lene možno príjemné, že niekto si uznal svoju chybu. No teraz to bola iba odrobinka spravodlivosti. Až oveľa neskôr sa Lena dozvedela, že pokiaľ rozhodnutie súdu nevidela, dieťa vydať nemusela a nemala. Ale kto to vie? Kto sa bude biť s dvoma ozbrojenými mužmi? Kto im vie na mieste vysvetliť, že porušujú zákon a prekračujú svoje právomoci?
Ani ich právnička to nevedela. A malá Ninka bola už ďaleko od svojej mamy.
Rozhodnutie o predbežnom opatrení prišlo poštou až na ďalší týždeň. Dovtedy sa po dome ponevierali dve telá bez duše. Márne sa snažili dovolať Jane a malej Ninke.
V predbežnom opatrení stálo, že nakoľko je matka psychiatrický pacient a otec náhle zomrel, je potrebné sa o dieťa postarať, preto súd zveruje dieťa Jane. Bez dôkazov, bez potvrdení. Len tak. Lebo to Jana povedala. Takto sa dá prísť o dieťa. Stačí, keď niekto povie.
Lena okamžite vyrazila za svojou ošetrujúcou lekárkou a vyžiadala si od nej správu o svojom zdravotnom stave. V správe stojí, že matka dieťaťa je plne schopná sa o dieťa postarať, je spôsobilá na právne úkony, má k dieťaťu hlboké citové väzby a je plne v záujme týchto väzieb, aby dieťa zostalo s matkou.
So správou za právničkou. Tá napísala odvolanie na krajský súd. Že je to všetko veľký omyl, že matka je schopná sa o dieťa starať, že sudkyňa rozhodla na základe zavádzajúcich informácií.
Krajský súd odpovedal, že kurátor dieťaťa síce odporúča okamžitý návrat k matke, lebo je to v najlepšom záujme dieťaťa, no napriek tomu oni potvrdzujú rozhodnutie okresného súdu, lebo dokazovanie môžu účastníci riešiť počas pojednávania o zverení maloletej Niny do pestúnskej starostlivosti navrhovateľky Jany. Za ten čas musí babička dovoliť stretávanie sa vnučky a matky.
O pol roka neskôr neveriacky pozerám na toto rozhodnutie súdu.
- Kurátor dieťaťa trvá na tom, že dieťa má byť s matkou. Ale krajský súd nerešpektuje jeho odporúčanie.
- Matka preukazuje, že je schopná starať sa o dieťa, ale súd hovorí, že je to v rozpore s tvrdením Jany, takže chce, nech sa radšej hádajú na súdnom pojednávaní a on necháva zatiaľ dieťa u Jany. Termín pojednávania nie je zatiaľ stanovený a matka už celé mesiace nevidela svoju dcéru. Nikomu to neprekáža.
- Žiadnemu zo sudcov neprišlo podivné, že Ninku si žiada jeho teta do pestúnskej starostlivosti. Ten, kto sa v tom vyzná vie, že ak ste rodinný príslušník dieťaťa, nemôžete si ho zobrať do pestúnstva. Do pestúnstva si môžete zobrať cudzie dieťa. A potom za starostlivosť o neho dostávate peniaze.
Ak ste jeho rodina, beriete ho do osobnej starostlivosti a za to peniaze nedostávate. Jana dokonca podľa dokumentov medzi časom absolvovala prípravu na pestúnstvo. Kto to Janu vôbec pripravoval? A kto vydal osvedčenie o tejto habaďúre?
- Krajský súd nemal poňatie o čom rozhoduje, pretože prikázal babičke, aby bola súčinná pri odovzdávaní dieťaťa. Jediná živá babička dieťaťa však bola na strane matky a k dieťaťu sa rovnako ako matka nemohla dostať.
Rozhodnutie krajského súdu bolo natoľko zmätočné, že absurdnosť je slabé slovo. Otázkou je, či takáto zlátanina môže byť vôbec právoplatná.
No aspoň jedno pozitívum to prinieslo. Že švagriná začala zdvíhať Lene občas telefón a občas jej k telefónu dala aj Ninku. Rozprávali sa o tom, čo bolo v škôlke, ako sa má, čo nakreslila. No po pár minútach to bolo vždy o tom, že kedy si po ňu mama príde. A potom nasledovali slzy. Bolo ich plné slúchadlo. Slzy na oboch stranách. A potom už sa len plakalo. Rozlúčka do nevidenia.
Jana okamžite po prevzatí dieťaťa vybavila, aby detské prídavky boli prepísané na ňu. Pokiaľ neprebehlo dedičské konanie po nebohom Jozefovi, bol stanovený majetkový opatrovník dieťaťa. Jana bez súhlasu a bez vedomia majetkového opatrovníka vymenila zámky na dverách susedného domu. Cudzieho domu. Domu Jozefa, Leny a Ninky.
Sociálne pracovníčky celý čas Lene húdli do hlavy, že nie je v záujme dieťaťa, aby sa s ním stretala a stresovala ho, keď jej ho švagriná Jana nechce vydať. Že by to bolo dramatické a nie prospešné pre dieťa. Že by možno plakala. Lena bola v koncoch. Nevedela, čo si počať. Všetko okolo nej nasvedčovalo tomu, že švagriná na ňu zosnovala pascu. A nemá jej kto pomôcť. Sociálni pracovníci, sudcovia, právnici...všetci mali prihlúple, nekompetentné a jalové rady. Ani jedna z nich ju nepriblížila ani o milimeter k dcére.
Išla do svojej dediny. Na hrob svojho muža. Do svojho domu. S nádejou, že cez plot, cez tú bráničku uvidí svoju Ninku. Aspoň nachvíľu. Aspoň slovkom sa jej prihovoriť.
Márne strká kľúč do zámky. Nepasuje. Je zúfalá. Otočí sa a ide teda rovno na cintorín. Tam v diaľke vidí, ako kráča od hrobu Jana s dcérami a...s Ninkou. Šťastná náhoda - myslí si. Rozbehne sa za ňou, no oni sa tiež rozbehnú. Ďalej od nej. Ninku ťahajú za ruku. Trápna situácia, na malom dedinskom cintoríne. Niet kam ujsť. Lena teda zostala stáť. Veľkým oblúkom ju obchádzajú. Jana sa zohne k Ninke a niečo jej šepká. Hneď na to Ninka zakričí: - Mama, ja nechcem ísť bývať do mesta!
Lena sa topí v slzách. Nebeží za nimi. Nechá ich odísť. Stratila svoje dieťa. Položí kvety na mužov hrob a plače. Neoplakáva smrť, ale život.
Vrátila sa späť domov a čakala na tú spravodlivosť. Veď to nemôže byť pravda. To nie je možné, aby sa toľko bezprávia zosypalo na jedného človeka.
Doma ju čakal list od Janinho právnika. Že žiada súd, aby všetko zlúčil do jedného pojednávania. Aj majetok aj dieťa. A teda keďže ona dieťa nenavštevuje a nemá o neho záujem, budú žiadať o zverenie dieťaťa aj jeho majetku a podiele na dedičstve Jane - sestre nebohého Jozefa.
Neskoro som sa dostala k pani Lene. No prvé, čo som poradila - nech nepočúvala rady. A aby si dieťa pýtala. Aby si žiadala k tomu asistenciu sociálnych pracovníkov a polície. Päť mesiacov nedržala v náručí svoju dcéru. Lebo jej povedali, že nesmie. No naopak. Ona musí. Jedine ona má právo.
V sobotu ráno zazvonila na dom švagrinej a pýtala si malú Ninku. Povedali, že jej ju nedajú. Zamkli a dieťa ťahali od okna. Lena privolala policajnú hliadku. Oznámila im, že v dome je jej dcéra a že má právo na stretnutie s ňou. Ukázala im to zmätočné rozhodnutie krajského súdu, kde je napísané, že „babička" má spolupracovať pri odovzdávaní. Babička alias švagriná nespolupracovala. Bolo tam tiež napísané, že ak nebude spolupracovať, dieťa jej zoberú.
Z domu sa o deviatej ráno vypotácal Janin na mol opitý manžel a začal robiť poriadky s policajtmi. Policajti ho opreli o auto a legitimovali. Zistili nič, len to, že je opitý a oprsklý a že tam má trvalé bydlisko. Na margo Leninho problému povedali, že na rozhodnutí krajského súdu nie je napísaný čas odovzdania dieťaťa, takže nemôžu zakročiť. No to, že tam nie je čas znamená, že matka má právo vidieť svoje dieťa neobmedzene. Ale to bolo mimo ich chápania. Opäť.
Zúfalá Lena volala s pred domu švagrinej dnu, nech jej dá aspoň kľúč od jej vlastného domu. Veď Jana vymenila zámky. Keď boli policajti za najbližším rohom, Jana vyliezla a podala jej kľúč. Špitla: - Aj tak ťa do toho blázninca dostanem!
Šokom onemená Lena otvorila po piatich mesiacoch svoj dom. Všade neskutočný smrad. Vošla do kuchyne. Nebola tam ani stolička, na ktorú by si sadla. Všetko čo mohlo mať hodnotu a úžitok zmizlo. Štikla vypínačom. Svetlo sa nerozsvietilo. Jana zrejme vypla poistky. V tej chvíli Lena pochopila prítomnosť toho hrozného zápachu. Otvorila chladničku. Tam pár drobností obrastených dlhými chlpmi plesne. Otvorila veľký skriňový mrazák, v ktorom mali husi a kačky, čo si dochovali. Vyvalila sa explózia hnilobného smradu.
Celý víkend so sestrou upratovali tú spúšť a oblievali Savom každý kút kuchyne, aby vyhnali ten mŕtvolný zápach.
Lena stála často pri plote, aby aspoň zahliadla Ninku. V nedeľu, keď už boli na odchode sa malá bránička medzi plotmi otvorila a ňou prebehla Ninka.
- Maminka, ja idem iba na rýchlo. Môžeš mi daj mojich plyšákov?
Lena bola tým najšťastnejším tvorom na svete. I keď z domu zmizlo kopec vecí, Ninkine hračky boli stále v jej izbe. Ale v tej chvíli sa tým nezaoberala. Stískala ju a naložila jej hračiek koľko uniesla. Potajme ju s nákladom vyprevadila cez bránku. A potom nasadla na autobus.
To, že okresný a krajský súd rozhodol bez toho, aby vzal do úvahy vyjadrenie ošetrujúceho lekára Leny, a bez toho, aby vzal do úvahy odporúčanie kolízneho opatrovníka je hanbou nášho súdnictva. Z toho vyplýva, že vaše dieťa vám pri tomto stave súdnictva môže zobrať hocikto a okamžite. A proti talárom nemáte šancu. Lebo premýšľanie ich bolí.
To, že ani jeden sociálny pracovník z úradu nespolupracoval na budovaní vzťahu matky s dieťaťom, je príšernou potupou všetkým pomáhajúcim profesiám v štátnej správe. Zavádzajúce a hlúpe rady poškodili Leninu pozíciu pred pojednávaním, lebo tri mesiace sa ani len nepokúšala dieťa navštíviť, pretože jej kurátorka povedala, že to nie je v záujme dieťaťa.
Ani kurátor, ani sudca, ani právnici nenamietali, že si chce zobrať teta do pestúnstva svoju vlastnú neter a že si chce za to nechať platiť.
Žiaden právnik nedal na súd žiadosť o dočasnú úpravu styku matky s dieťaťom. Žiaden právnik jej neporadil, aby kontaktovala notárku, ktorá má na starosti jej majetok, aby urobili súpis strát. Nikto jej neodporučil, aby podala trestné oznámenie za krádež a poškodzovanie majetkových práv jej a Ninky. Majetkový opatrovník nedal zvolenie na nakladanie s majetkom po nebohom Jozefovi. To, čo zmizlo z domu Leny a Niny, bola krádež. Vymenenie zámkov bol zásah do ich vlastníckych práv.
Žiaden právnik jej neporadil, nech dá trestné oznámenie na Janu, že svojim krivým svedectvom zavádzala súd a tak spôsobila roztrhnutie matky a dcéry.
Nie, toto nie je hororový príbeh. Toto je život Leny a Ninky po smrti otca rodiny. Pod každý deň, keď tieto dve nie sú spolu sa podpisuje zloba, neschopnosť, lajdáctvo, ignorancia, korupcia a hlúposť.
Lenin príbeh som spísala preto, aby ste aj vy vedeli, že nie je ťažké prísť o dieťa. A nemusíte pre to bežať ani do Anglicka.
Napísala som ho preto, aby som vzbudila zvyšky svedomia vo všetkých, čo tento prípad takto katastrofálne pohnojili. Predpokladám, že sa v tom spoznajú.
Napísala som ho pre to, aby ste vedeli, v akom stave je naša štátna správa, súdnictvo a odborný potenciál všetkých spomenutých.
Preto - Dávajte si pozor!
Lena ani šesť mesiacov po násilnom odobratí dieťaťa nemá termín pojednávania, kde by konečne mohla dokázať, koľko neprávosti a zloby za ten čas uniesla. A veľmi dúfa, že keď ten deň príde, malé dievčatko - jej dcérka bude ešte túžiť po jej prítomnosti.
Doplnenie:
Aj z tohto prípadu je zrejmé, aké ohromné medzery týkajúce sa ochrany detí u nás máme. Preto by mali všetci odborníci, všetci pracovníci v pomáhajúcich profesiách a rovnako aj verejnosť volať po konštruktívnych zmenách. Zakonzervovanie tohto stavu a vyzývanie ku stagnácii totiž priamo ohrozuje ďalšie deti, ktoré zostanú bez pomoci a podpory. Pýtajme si zmeny a neverme tým, ktorí hovoria - všetko je v poriadku. Lebo tí nepoznajú realitu a ide im len o svoj vlasný prospech. Ak sa totiž systém ochrany detí nebude meniť, spôsobí utrpenie mnohým deťom. Nenechajte sa zavádzať a volajte po zmenách!
