Len krátky čas uplynul od doby, keď sme našli schodnú cestu na to, ako deti zablúdené v systéme vyslobodiť a dať im pocítiť láskavú náruč milujúcich rodičov.
Je to o nás, o ľuďoch, ktorí chceme do zabehaných koľají zapadnúť a tváriť sa, že veci sa nedajú zmeniť. Ale tam, kde má kto naslúchať, tam je aj cesta k náprave.
Je tu malé dieťa, bábätko, ktoré už vo svojich dvoch mesiacoch našlo svoju náhradnú rodinu a náhradnú lásku. Rodičia ho pravidelne navštevovali. Víkendy trávili spolu na lavičke detského domova. Všetky víkendy. Celých šesť mesiacov. O čo bolo dieťa takýmto spôsobom oberané, vieme domyslieť. Neustále lúčenia a strádanie.
Koľko by to ešte trvalo? Koľko smutných nedelí by všetci ešte zažili? Prečo nikto o tejto možnosti urýchlenia procesu nikdy neuvažoval? Prečo sa tvárime, že jednáme v najlepšom záujme detí, keď tu po celé roky bola možnosť predbežného opatrenia, ktorým sa opustený človiečik môže dostať do rodiny aj v priebehu 24 hodín?
Ak všetko pôjde tak, ako dúfame, malá slečna bude onedlho zaspávať doma vo svojej postieľke v náručí šťastnej matky. Je prvá.
Preto dávam na verejnú známosť všetkým zainteresovaným - sociálnym kurátorom, riaditeľom detských domovov, čakajúcim náhradným rodičom, že náš právny poriadok takúto cestu pozná. Žiadajte ju a využívajte. Volá sa predbežné opatrenie. A dieťa už nebude musieť tráviť smutné dni bez lásky. Kým sa zmení zákon, je to na Vás!
Kto zachráni jeden ľudský život, zachráni celý svet. A čo je krehkejšie a záchrany hodnejšie, ako malé bezbranné dieťa.
Ďakujem.
