Oproti mne sa v slnečných lúčoch cestaleskla tak, že sa na ňu nedalo pozerať. Vyzerala ako vodná hladina, čopôsobilo trochu mätúco hlavne vtedy, keď autá v záplave svetla vurčitom bode zmizli.
Chcela som to odfotiť, no v tom som si uvedomila,že fotografia by bola prepálená a nedokázala by zachytiť to, čo vidímočami. Tak som sa z lovca okamihov stala súčasťou deja, čo mispôsobilo nečakané uvoľnenie. Nemusím štelovať, ladiť,zachytávať...stačí len byť.
Lenivo som si vykračovala s rukami vovreckách a užívala si ticho, ktoré nečakane zavládlo na inak rušnej ulici. Asi sa už všetci dostali domov z práce a zdvorov bol počuť len výskot detí.
Nikto nič odo mňa nechcel, nikto minič nerozprával. Žiaden zvuk nepatril mne a to sa mi zapáčilo.
Pozrela som do žeravého slnka, ktoré aj v túto večernú hodinu hovorilo,že ide horúce leto. To leto ma zabolelo v očiach a ja som sklonilahlavu a uvidela na ceste kameň.
Taký akurátny. Nie malý ani nie veľký.Ten správny kameň na to, aby som doň kopla.
A čuduj sa svete - koplasom.
Hneď, ako som tento prapodivne zbytočný úkon vykonala, začala som sa usmievať.
Úsmev bol na povrchu, no vnútri bol smiech.
Bože, koľko námahy mi dá neustále strúhať dámu v opätkoch. Koľko námahydá, vždy hovoriť správne veci a chovať sa adekvátne situácii.Prispôsobiť rétoriku tomu, s kým sa rozprávam. Nikoho neuraziť, nikohoneraniť. Každého povzbudiť. Byť dokonale príčetná, dokonale kompetentná.
Do kelu! Kedy som naposledy kopla do kameňa?! A prečo mi je to teraz také smiešne?