Prišlo to práve v čase, keď ich už pomaly opúšťala nádej, keď uvažovali nad tým, že ich požiadavky, ktoré po dlhých úvahách spísali do formulára sa zrejme v skutočnosti nedajú naplniť. Chceli zdravé dievčatko, do troch mesiacov a biele. Nevedeli ale, z ktorej z týchto podmienok na svoje budúce dieťa by sa mali vzdať, aby sa dostali skôr k bábätku.
Janka ešte matkou nikdy nebola a materstvo si chcela užiť takpovediac od začiatku. Chcela sa starať o malé bábätko, chcela ho kočíkovať po parku, chcela ho učiť rozprávať a chodiť. Z dôvodu svojej neskúsenosti tiež chceli, aby bolo dieťatko zdravé.
S rómskou komunitou mali problém hlavne ich blízki príbuzní, ktorí bývali vo štvrti, kde im títo susedia neustále spestrovali život novými konfliktami. Preto im aj táto varianta prichodila úplne vylúčená.
O pár dní stáli na chodbe novorodeneneckého oddelenia a oblečení do bielych plášťov nakúkali cez sklo do miestnosti plnej bábätiek. - Tak, ktoré je to naše? - v duchu sa pýtali a skúmali jednu tváričku po druhej, no všetky sa im videli rovnaké. Po chvíli ho priniesla sestrička v sprievode sociálnej pracovníčky.
Keď ten ružový voňavý balíček uvideli, roztáli nehou. Trochu sa ju aj báli chytiť, bola taká malá a krehká. Ema.
Sadli si do kancelárie a robili niečo s papiermi, asi niečo dôležité, no myseľ im stále unikala k maličkej. Ešte tomu celkom neverili, stále sa o tom presvedčovali, toto je ten deň.
Čítali im sociálnu správu, trvalé bydlisko, meno matky...počkať...Byháriová...nie je to rómske meno?
- Ano, je.
A je to dieťatko rómske?
- To sa nedá zistiť, matka pôvod neudáva...
Ale veď nevyzerá, veď má aké bledé vlásky, bledú pokožku...nie je to cigánča, to by bolo vidieť....
Ema, malé milé a šikovné dievčatko. Každým dňom múdrejšie, šikovnejšie a... tmavšie. Doma to nevideli, doma už videli len malú Emku.
V malom meste sa stretli všetky trojročné deti v jednej škôlke.
- Aké má tá vaša malá ale čierne vlásky...To je určite po tatinovi, že?
Za rohom šeptom: - Také sa jej nepýtaj, to majú cigánča z domova... Fííha!
Emka školáčka. Stále múdrejšia, stále šikovnejšia. Na školskej fotografii najtmavšia so všetkých.
- No neviem, ja ťa teda obdivujem, že si mala tú odvahu...to vieš, ja by som si nikdy nevedela takto do domu zobrať ...hm...ten temperament a tak...na to musíš byť silná povaha.
- Ale oni nám to nepovedali...nikde to nemala napísané...
- Mami? ...mi v škole nadávajú, že cigánka tučná...
- Kto ti nadáva? To vôbec nie je pravda. Ani tučná nie si. Nevšímaj si ich.
- Emka nám nejako cez prestávky vystrkuje rožky, vždy keď mám dozor, tak sa s niekym naháňa, naťahuje...
- Emka, kde máš ten nový modrý svetrík?
- Neviem...
- Emka?
Plač. - Ja som ho zahodilááá.
- Prečo moja, nepáčil sa ti?
- Páčil...
- Tak?
- Paťo povedal chalanom, aby na mňa pľuli, že som cigánka...tak som ho zahodila...bol opľuvaný...
- Nie si, si moja malá dcérenka!
Aj toto bol jeden z mne známych scénárov, ktorý napísal život. Niečo je tu nesprávne, zle, niekde sa stala chyba. A nie jedna. Na chyby a opomenutia však najviac doplatila malá Ema, ktorá neurobila nič zlé.
Rodičia dievčatka sa bránili postaviť tvárou vtvár realite. Chceli ju ušetriť od poznania, ktorého sa sami báli. Báli sa prinať pred sebou aj pred ňou, že je trochu iná. Iste mali na to svoje dôvody. Snáď nevedeli, ako a kedy začať. A čím. Ako to vysvetliť a čo bude potom. Spoliehali sa na sladkú nevedomosť, no dobroprajnosť okolia ich predbehla. I tak sa snažili zatĺkať do poslednej chvíle.
Najlepšie, čo mohli v danej chvíli urobiť bolo, požiadať o fundovanú radu. Emka musí o svojom rómstve vedieť. Je súčasťou jej identity. A keďže je už veľká a chápavá, treba k veci pristupovať o to opatrnejšie a s plnou vážnosťou.
Prvá Emkina reakcia bola: - Cigáni? Veď to sú tí špinaví čo kradnú... To ja nie som!
A v mori sĺz vyplával napovrch prvý predsudok.
- A teta Balážová, čo so mnou pracuje sa ti zdá špinavá? Nie? Ani nekradne. A vieš, že je to Rómka? A teta Nováková z pošty? Vedela si, že má už veľkého syna a ten je známy hudobník? Aj on je Róm. Cigáň. Veľmi slušný a vážený mladý pán.
Emka svoju príslušnosť k inému etniku bude spracovávať ešte dlho, pretože jej bola podaná šokovou formou. Ale v momente, keď sa otvorili rodičom oči, pomaly sa snažia všetci spolu nahliadnuť do tajov histórie, krásnych rozprávok a piesní nabitých emóciami, hľadajú cestu k tomu, aby predsudky nekrivili životnú cestu celej ich rodine.
Nad všetkými, čo sa s ich Emkou stretnú pravdaže moc nemajú a strachujú sa o ňu, keď zas a znova počujú vo večerných správach o holohlavých hlupákoch, ktorí svoju o odtieň bledšiu pleť povýšili nad rozum.
No s mladými sa dá hrať čistá hra. A hry to je jednoducho ich. Cez hru a zážitok sa im dajú sprostredkovať pocity toho, kto sám seba stavia nad skupinu i pocity toho, kto je so skupiny vylúčený, lebo ho čímsi označkovali.
Veľmi nás prekapil záujem škôl, ktoré sa dozvedeli o našom projekte zameranom na chápanie inakosti. Aj učitelia a vychovávatelia pochopili, že tadiaľto vedie cesta k potieraniu šikany a násilia. Zákazy a tresty sú bezúčelné. Pochopenie a porozumenie, hry, zážitky a vysvetľovanie v priateľskom duchu prinášajú vždy najlepšie výsledky. Opráši sa empatia zapadnutá prachom predsudkov.
