Minule som na námestí sledovala dve malé blonďavé dievčatká. Boli zjavne sestričky. Nasvedčovala tomu nielen podoba, ale aj to, že boli odeté veľmi podobne. Ich čierne tričká zdobila veľká lebka, volánové (taktiež čierne) sukničky boli olemované skríženými hnátmi, na nohách silonky (čierne) a samá smrtka. Jednoducho Adams Family.
Krátko na to som stretla pred obchodom známu. Rada som sa pristavila na kus reči. Veď mali takú milú novinku. Konečne sa im narodilo vytúžené dieťatko. Zvedavo nazriem do kočíka, že sa pokochám a v tom, čo nevidím... Cez pól drobnej tváričky - cumlík. Čierny. A na ňom smrtka.
To je ale divná móda, hovorím si. Asi nie som in. Dievčatká by som navliekla do ružových šiat a novorodencovi by som isto smrtku cmúľať nedala. Ale to som ja.
Otvorila som dnes maily, že zistím, ako sa má v ďalekom Japonsku môj manžel. Boli tam od neho asi štyri, ktoré stihol napísať, kým on mal deň a ja noc. V prvom sa okrem iného pýtal, čo má deťom doniesť, lebo má chvíľu čas a ide si pobehať po Tokiu.
V tom ďalšom sa sťažoval, že pre tie deti tam nič nie je a to pochodil asi všetky hračkárstva. Trochu som bola prekvapená a myslela som si, že mu len jednoducho nepadlo nič do oka.
Kým som si neotvorila prílohu. Toto je na predaj v obchodoch pre deti.
Neviem ako vy, ale ja sa márne snažím chápať tieto podivuhodné marketingové ťahy. Najsmutnejšie na tom je, že im nejeden naletí, aby náhodou nevyzeral, že vypadol s tempa doby.
Živo si predstavujem, ako sa smrtkové sestričky preťahujú o toho krvavého:
- Nechááááj ! To je moja bábika!
