reklama

K poslancom

Dnes poslanci parlamentu hlasovaním nezobrali na vedomie správu ombudsmanky. Nie, rozpravu som nepočúvala, lebo som si rezervovala vo svojom živote práve teraz čas, do ktorého nepúšťam nepríjemnosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Viem, že keby bolo pred rokom, sedeli by sme v rokovačke len my dvaja s Ondrom Dostálom a aj v rozprave by sme možno opäť vystúpili len my dvaja. Tento rok si prišla ombudsmanku vypočuť aj prezidentka a sála bola vraj úplne plná. Prvý krát pri tejto príležitosti.

Vo výsledku to však znamená, že žiadne cingrlátka a ornamenty nezmenia to, ako si stojíme s ľudskými právami. Kým začneme nadávať na poslancov, mali by sme si uvedomiť, že sú to legitímni zástupcovia občanov, ktorí reprezentujú ich názory a hodnoty. Takíto jednoducho sme my na Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

No máme sa na čo vyhovárať. Prehnali sa nami dve svetové vojny. A najmä tá druhá zanechala morálnu a hodnotovú spúšť. Vraždenie, udávanie, násilnosti, zverstvá. Vojna má tiež pravidlá, no táto sa na pravidlá nedržala. Ľudské práva v popole a násilie páchané na civilistoch zanechali v našich dolinách kolektívnu traumu.

Na prachu a troskách ľudskej dôstojnosti tu iní začali budovať čosi o máčny mak lepšie. A ak máte vo svojej hlave uväznené hrôzy, je čokoľvek lepšie akceptovateľné. Mali sme tu socializmus, ktorý vedel umne budovať najmä Potemkinovské dediny. Aj čo sa týka ľudských práv. Od samého narodenia boli deti pohadzované ako mechy s pieskom v pôrodniciach, odtrhnuté od materí, potom do jaslí, kde dostalo dojča svoju prvú uniformu – gaťky na traky, potom škôlka a štyridsať detí v triede, a bolo nemožné mať svoju vlastnú osobnosť. Tá bola potretá, zlomená alebo umlčaná. Prepchané školské triedy s politickými doktrínami od iskričky do zväzáka. Bez práva myslieť a hovoriť slobodne, bez práva robiť to čo viem, to čo chcem, na čo mám talenty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tiché pozorovania bezprávia utvrdzovali väčšinu v tom, že treba na tieto veci oslepnúť a ohluchnúť.

Na troskách ľudských práv sme si budovali zákutia, v ktorých sme chránili len svoje rodiny a to tiež iba do tej miery, aby sme si fatálne neublížili. Lebo každý z nás poznal niekoho, kto sa pokúsil bojovať za cudziu česť a potom mu zobrali aj jeho vlastnú.

Áno to sme my. My, čo si strážime svoje rodiny, svoje dvory, domy, záhrady. Keď kopú niekoho na ulici, radšej sa zamyslíme nad tým, či si to nespôsobil sám, keď znásilnia ženu v parku, isto mala minisukňu, keď niekto žerie blato, určite sa málo učil a mal by si pomôcť sám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To sme my, ktorí nepočujeme krik od susedov, kde chlap každú noc mláti svoju ženu, to sme my, ktorí zamĺknuté deti aj sfetovaných tínedžerov prehliadame, lebo sa nevládzeme a nechceme brodiť v ich osobných tragédiách. To sme my. Tí ktorí sú pripravení nenávidieť človeka kvôli jeho životnému nešťastiu, inej farbe pleti, inej orientácii. Lebo nenávisť je nekomplikovaná. Nenávisť je len zhmotnený hnev a strach. A ten tu s nami žije stále. To sme my.

Kým teda v iných kútoch vyspelého sveta bola ľudská dôstojnosť postavená na piedestál, kým tam ľudia budovali komunity a občiansku spoločnosť, my sme sa desaťročia nechceli a nemohli pozrieť za svoje vlastné vráta. Nevedeli sme ako. A mali sme strach. Máme strach. Zostal v nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie, neverím na revolúciu. Neverím ani, že krajinu zmenia voľby. Neverím ani v osvietenú monarchiu. Verím v pomalý prerod. Verím v evolúciu. Tá ide vždy len smerom dopredu. A často aj skokovo. Ten skok príde, keď sa nazbiera dostatok evolučnej sily. Tá tkvie v mnohých činoch a slovách mnohých ľudí, ktorí to nevzdajú.

Príde až vtedy, keď väčšina pochopí, že ľudské práva prislúchajú každému človeku od narodenia. Sú univerzálne a stoja na koncepte rešpektovania ľudskej dôstojnosti bez ohľadu na jeho rasu, pohlavie, etnickú, národnostnú alebo štátnu príslušnosť. Sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. A že ich je treba chrániť. Pretože človek nemá nič viac než svoju vlastnú ľudskú dôstojnosť.

Kým ten čas zmeny príde, treba trpezlivo kvapkať ako voda na kameň. Lebo aj mäkká voda raz do tvrdého kameňa vyhĺbi dierku. Kým ten čas príde, je potrebných veľa nezmieriteľných bojovníkov, ktorí sa budú svojou hlavou pokúšať preraziť múr strachu, tmárstva a dogiem . A rozrazia si hlavu. No zanechajú odkazy, na ktorých sa bude dať ďalej stavať. Stavať na piedestál ľudskú dôstojnosť a ľudské práva.
Tak do toho!

Natália Blahová

Natália Blahová

Bloger 
  • Počet článkov:  369
  •  | 
  • Páči sa:  49x

Som sociálna poradkyňa. Ľudské práva, práva dieťaťa, rodinná a sociálna politika sú témy, ktorými sa zaoberám celý svoj pracovný život. Túžim po slušnom štáte, ktorý by fungoval pre ľudí a myslel aj na tých najslabších. Zoznam autorových rubrík:  RodinaúvahyPoéziapocitovkyknižnicaKomentáreu násPolitikafotonezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu