Poézia nie sú len rýmy na konci riadku. Poézia je myšlienka odovzdaná v pocitoch. Ak vie básnik svoje city preniesť na čitateľa - je to umelec.
Ak dokáže sto rokov po svojej smrti zanechať odkaz o tom, čo cítil a čím žil on a jeho rovesníci- je to klenot.
Klenoty by mali byť vážené a chránené. Ja sa o jeden takýto klenot bojím. Bojím sa o Karla Kryla. Nie o neho, ani o jeho meno. Ale o jeho odkaz. Pretože Kryl je naším Van Goghom. Odrezal si miesto ucha krajinu, ktorú miloval. Či bol jej súčasťou alebo jej vyhnancom, bol stále s ňou. Jeho tvorba smerovala domov. Povzbudzoval a posiľoval ľudí v tom, aby videli boľavú realitu. Podával ju na papierových táckach s teplým pivom, aby budil aj nezobudených.
Krylova poetika bolí, lebo odhaľuje. Pomenúva obrazmi, v ktorých sa nachádzame malí a slabí. Tým burcuje. Sám tušil, že jeho poslanie je v tom, že uprostred skazy musí "hluchým vyprávět, co píseň znamená a slepým, co jsou křídla labutí."
Chápal realitu, napriek tomu vedel, že ľudia jeho tvorbu potrebujú, aby vytrvali. Aby nezabudli. Aby cítili to, s čím bol pobrataný. So slobodou a spravodlivosťou.
Nezabudnime.
My všetci môžeme mať jeho silu. Silu nezmieriť sa. Bojovať.
