Je to vôbec reformovateľné?
Túto otázku sme si spolu kládli mnoho krát. Radšej sme si na ňu neodpovedali, lebo sme veľmi chceli, aby bolo. A darilo sa.
No jedno hnilé jablko pokazí celý košík. Ak je reforma v plnom prúde, je potrebné, aby tí, čo s vami spolupracujú, ťahali za jeden povraz. Aby sa na nich dalo spoľahnúť. V tomto prípade bol najvyšším princípom zdravý vývoj zverených opustených detí.
Z mailu od Idy Želinskej:
"Kokotov poslali zo Železnô skôr domov...
... lebo tam fajčili a chlastali. Odkázali Ide, že všetci patriado polepšovne. Zabudli ešte dodať, že Ida na psychiatriu."
To je úryvok z listu vychovávateľky, posielaného inej bývalej vychovávateľkez firemného mailu v detskom domove POHODA. Ak by si nevedela, o čom je reč, je to o deťoch, ktoré poslali z liečebne skôr domov.
Potom sa tam píše zhrubato, čo sa píše v reakciách signovaných „zamestnanciDeD", či „bývalí zamestnanci DeD"kade tade po internete a kade tade v anonymoch, teda že som pi... a tak.
MiláNatália, hovoríš mi - bráň sa proti útokom na internete. A ja Ti hovorím,že sa brániť nebudem. Z jediného dôvodu: raz som napísala, že odídemvtedy, keď nezvládnem ochranu práv detí. Je čas. Nezvládla som ju. Ty už vieš, že som 22. 7. 2008 podala výpoveď.
Nazývať deti, ktoré sú námz úradnej moci zverené cit. „kokotmi"a vyjadrovať sa o nich tak, ako som citovala v úvode, aleboo nich hovoriť ako o veciach...
V jednom anonyme neznáma pisateľkapod pseudonymom „zamestnanci ded" použilaplné meno bývalého klienta detského domova a vyhlásila ho za sexuálnehodevianta, čo poprelo aj niekoľko psychiatrov a psychológov a inú bývalú klientku v tom istomanonyme nazvala „takou ženou", to je dehonestáciou klienta a útok na jehozákladné ľudské práva.
Keby niečo také napísalpracovník banky o svojom klientovi, dostal by okamžitú výpoveď a nikdy by ho žiadna inábanka v okruhu 100 kilometrov nezamestnala. Aj v banke sú klienti.A verím tomu, že občas lezú pracovníkom na nervy. Napriek tomu sa na nichusmievajú. Vedia, že klient je centrum všetkého.
Manažér, ktorý dopustí v tíme takého človeka, čo sadehonestujúco na verejnosti vyjadruje o klientovi, musí odísť. Preto odchádzam.
Nechala som pracovaťv organizácii ľudí, ktoríziapu po deťoch.
A nenavrávajme si, že slovo „kokoti" používa len v písomnej forme.
Pre týchto ľudí je výchova systém trestov. Manipulujú emóciami.
Sú ľahostajní, lebo som sa bála toho, čo by povedal taký Zákonník práce na kárneopatrenia a vyhadzovy za zlé emócie...
A čo by povedali moji nadriadení na vysokúfluktuáciu...
Milá Natália, hovoríš mi - bráňsa. A ja Ti hovorím, že sa brániť nebudem.
Vždy som malaotvorené dvere do zariadenia a vždy mi bolo vidieť na ruky. A nebolo mi všetko jedno. Napríklad, keď nebolo upratané, keď som mala návštevu a musela pred ňou riešiť konflikty...
Bála som sa aj Teba, keď si behala po Pohode s diktafónom.
Rok trvalo,než sme profirodiny naučili vôbec účtovať a plánovať jazdy autom a anidnes vôbec nejde všetko tak, ako by malo.
Kde boli tí „zamestnanci DeD", keď si písalao profi rodinách? Kde boli, keď som publikovala o tom, že k deťom s nariadenou ústavnou starostlivosťou sa pristupuje ako k tovaru?
Prečo nevyužili legitímny štábny postupa pod svojím menom nepodali sťažnosť na odbor kontroly? Prečo ma nekonfrontovali pred nezávislými inštitúciami?
Vedeli, že niesom politický nominant. Že za mnou nikto nestojí. Museli tušiť, že veľa ľuďom „hore"ležím v žalúdku.
Využili iba jedinú možnosť: písať anonymy na úrada na ministerstvo a inšpektorát práce. Všetky písané tou istou rukou. Ležia v šanóne „anonymy", vrátanevýstupov z kontrol, ktoré po každom z nich prišli, resp. som si ich vyvolala„pre očistu mena".
Všetci zamestnanci Detskéhodomova POHODA boli oboznámení s koncepciou transformácie detskýchdomovov.
Detskýdomov POHODA bol určený ako detský domov, v ktorom súumiestnené „malé deti".
Od septembra 2008 sú všetky podľa zákona v profesionálnych rodinách.
Zostali deti s poruchami správania,deti, užívajúce drogy, mladí dospelí a matky s deťmi do veku 6 mesiacov.Spolu 60.
Detí s poruchami správania je 20.
Sú tam preto, že zákon hovorí o tom, že dieťa môže ísť do „polepšovne"- t. j. do reedukačného detského domova, len vtedy, keď spácha trestný čin,alebo pravidelne užíva tvrdé drogy. Inak je presúvanie detí keď sa opijú, keď sú arogantné, keď neakceptujú autoritu vychovávateľa, keďzáškoláčia, považované za sekundárne poškodenie klienta.
Všetci k nim musíme nájsť cestu. Aj vychovávatelia. Napriek tomu, že je to zložitejšie.
Alebo zmeniť zamestnanie,lebo tú cestu nájsť nevieme. A uvoľniť miesto tým, čo vedia.
Inak jeotázkou času, kedy deti, ktorým ľudia pracujúci v systéme ublížili, sa začnú brániť súdnou cestou.
Natália, hovoríš mi - bráňsa. A ja Ti hovorím, že sa brániť nebudem. Je totiž ľahké povedať niekomu,kto odchádza „nenávidel som ťa" a hovoríto viac o tom, kto píše, než o tom, o kom je písané. Aj to jeskúsenosť.
Ešte otázka: Milá Natália, Ty sisi fakt myslela, že sa mi vychovávatelia poďakujú, že som zrušila za 1,5 roka10 pracovných vychovávateľských miest? Že som ich nahradila desiatimi profirodičmi. Že som odstránila malé, ľahko zvládnuteľné deti z areálu, a nechala tam ibachuligánov?
Myslela si si, že mi zatlieskajú? Svätá prostota..."
Nie, to som si vskutku nemyslela. No dúfala som , že je oveľa viac rovných ľudí, ktorí nevrážajú nôž odzadu pod rebrá. Že je oveľa viac ľudí, ktorí svoju nespokojnosť komunikujú a hľadajú spoločne riešenia.
Keď mi Ida svoj odchod oznámila, neprehovárala som ju. Nepresviedčala som ju. Vedela som, koľko námahy ju stálo, aby vydržala až doteraz.
Jej detský domov je výstavná skriňa transformácie. Nie je v ňom žiadne malé dieťa. Všetky sú v rodinách. A majú sa dobre. Sú s ľuďmi, ktorí ich milujú.
A to, čo začala je také skvelé, že sa to snáď ani nedá pokaziť.
Mysľou sa mi však stále preháňa otázka:
Je to všetko vôbec reformovateľné?
