Bol september a krásne slnečné piatkové popoludnie. Kolegyňa Marika zmobilizovala rodinku na predvíkedový nákup. Deti sa tešili hlavne na zlatý klinec dňa - zmrzlinu u McDonalds. Má niečo do seba taká motivácia.
Keď bol už nákup v kufri auta, poslala Marika deti s manželom odmeniť sa zmrzlinou a ona ešte prebehla očkom obuv na zimnú sezónu.
Trvalo to iba krátko a už sa ponáhľala za manželom a za deťmi. Už z diaľky videla, že sa tam deje nejaká dráma. Pred reštauráciou stála sanitka obkolesená hlúčikom prizerajúcich.
- Čo sa stalo?, - pýta sa tých svojich, sediacich za stolom.
- Čosi sa stalo nejakému chlapcovi.
A naozaj. Najviac z celej vravy bolo počuť kvílenie detského hlásku. Ale bola tam záchranka. Boli tam odborníci. Tak zrejme pomáhajú ako vedia.
Plač sa však ozýval niekoľko dlhých minút. Diváci sa pomaly rozchádzali. Zrejme ich dráma prestala zaujímať. Marike sa otvoril výhľad na štyri deti, z ktorých jedno bolo akiste malý pacient. Sedel na káričke, nohu mal obviazanú, no plakať neprestával. Záchranári postávali s rukami v bok a bolo vidno, že si nevedia rady. O malú chvíľu prišlo na miesto policajné auto.
Štyri deti už boli obkolesené červeno-zelenými uniformami. Chlapček stále plakal. O chvíľu i policajti rozpačito postávali. Marika odovzdala svoju zmrzlinu a s pocitom, že sa deje niečo, čo by sa malo riešiť a vykročila k tomu zvláštnemu zoskupeniu.
- Môžem vám nejako pomôcť? Som sociálna pracovníčka.
Na to sa dozvedela, že tieto štyri rómske deti sú súrodenci, že päťročný chlapček si porezal nohu, že to nie je nič vážne, ale že sú tu bez dozoru rodičov. Vraj už volali kurátorke, ale tá odmietla prísť, pretože je už piatok poobede a tým pádom je mimo službu. Záchranka si svoju robotu odviedla, tak zavolali policajtov, aby deti odviezli do detského domova.
- Počkať, počkať!, - čupla si Marika k malému pacientovi, - myslím, že to spoločne nejako vyriešime.
A uvidela na tvárach policajtov úľavu. V tej chvíli bola pre nich tým, kto vie.
- Veľmi ťa to bolí? Ako sa voláš?
Peťko sa trochu utíšil. Utrel si soplík do rukáva a vraj ho to až tak veľmi nebolí. Jeho starší desaťročný brat Janko začal vysvetľovať:
Bývajú u uja v záhradkárskej osade, prišli k nemu na návštevu zo Šale, mama je na Kramároch v pôrodnici, práve rodí a ich najmladšia štvorročná sestra ich presvedčila, aby išli do McDonalda na trampolíny. Bol to len kúsok a zdalo sa im to, ako dobrý nápad. Tak Janko a jeho deväťročná sestra posadili dve mladšie deti do káričky a vybrali sa zabaviť. Lenže ako Peťko liezol bosý z trampolíny, stúpil na črep a ten mu rozrezal nohu. Začal veľmi plakať a pokladníčka zavolala pre istotu záchranku.
Chlapec rozprával slušne, zdvorilo, rozumne. Deti boli pekne oblečené, ale rómske.
- Vieš ujove číslo? - pýta sa Marika.
Janko okamžite diktoval desaťmiestne číslo. Policajt ho naťukal do telefónu a hodnú chvíľu načúval. Nič. Nikto nedvíhal.
- Nikto. Idú do domova.
- Pán policajt, prosím vás, poďte s nami, ja vás zoberiem k ujovi. Asi iba spí alebo je v záhrade. Nedávajte nás do domova, prosím! , - začínal smokliť aj najstarší.
- A prečo nie ste v škole? Máte byť v škole! Viete, že je to trestné?
- Mama nás zobrala na návštevu. Veď toľko nezmeškáme. Prvý týždeň sa aj tak nič neučí.
- A pozri, čo sa stalo bratovi. To sa nehanbíš? A už by si si aj tie dlhé nechty mohol ostrihať.
- Ale keď to ja mám takú chorobu, viete? S kosťami. Mám mäkšie kosti a hrubnú mi nechty a to sa potom ťažko...to vždy robí mama.
- Sopeľ sa neutiera do rukáva!
- Ideme do toho domova!
A slzy začali tiecť aj dievčatám, ktoré boli doteraz statočné.
Marika zobrala rozpačitých policajtov bokom a začala vysvetľovať.
Nech si predstavia, čo by to znamenalo, odviezť deti do domova.
Predbežným opatrením sa stanú chovancami ústavu. Kým sa prešetrí stav rodiny a zázemia, potrvá to dlhé mesiace. Kým sa podanie dostane na súd, ubehne aj pol roka, a kým súd rozhodne o vrátení detí matke...
A čo matka? Mohla sem prísť iba na návštevu, mohla prísť rodiť do dobrej nemocnice, mohla mať komplikácie...Zverila deti bratovi, vráti sa s bábätkom a zistí, že jej štyri deti sú v domove, lebo sa vybrali samé na preliezky...
Sanitka odfrčala k inému prípadu a policajti prešľapujúc premýšľali.
- Veď ich odvezte na adresu, ktorú udávajú. Je to naozaj iba kúsok. Porozprávajte sa s ujom. Potom môžete urobiť závery.
- Ale ako ich odvezieme? Veď nemáme v aute ani sedačky?
Marika s rodinkou sedeli na terase, lízali zmrzlinu a dívali sa, ako sa policajti snažia vopchať do kufra auta zloženú detskú káričku. Z okna sa na nich díval malý uplakaný Peťko, utrel si tvár do rukáva a nesmelo dvihol ruku na pozdrav.
Mínus štyri.
