Mrazivá marcová noc. Obloha bola jasná a čierna, posiata žiarivými hviezdami. Vietor ohýbal konáre črtajúcich sa holých stromov. Ich praskotanie znelo hrozivo. Kľukatú cestu lemovanú stromoradím zavieval ostrými vločkami z polí, ktoré po krátkom asvaltovom tanci pokračovali ďalej.
Cesta sa hadila spiacou dedinkou. Všade bolo ticho a pokoj, iba vietor zavíjal v komínoch a hádzal spŕšky ľadových kryštálikov do zatvorených okien.
- Mama!
- Mamáá!-, zakričal ženský hlas do ticha chladnej izby.
- Mamááá!
Ozval sa detský plač a o chvíľu ešte jeden.
- Mamááá! Zobuď sa, rýchlo. Hej!
Deti zakrátko stíchli, bolo počuť ich dych. Z opačného konca izby sa dal tušiť pohyb, šuchot perín a tápajúce kroky.
V tom ohromný rámus padajúcich sklenených fliaš cupitajúcich po podlahe prebudil celý dom.
- Do prdele, sprepadená robota, sakra,kruci!
Opäť detský plač. Škrtla zápalka a zaliala izbu mäkkým svetlom. Keď sa dotkla knotu petrolejky, osvetlila tvár sivovlasej stareny v nočnej košeli a svetri. A tiež stôl zahádzaný riadom, prázdnymi fľašami a špinavým prádlom. Stará lakťom kúsok odhrnula a postavila naň lampu. Náhlivým krokom prešla do malej izbičky a deti o malú chvíľu spali.
Keď sa vrátila, podišla k posteli svojej dcéry. Priblížila v šere svoju tvár až k jej, aby si bola istá, či sa jej to nesnívalo. Tá mala oči otvorené a čítala v nich strach a hnev.
- Hore si?,- šepká,- Čo vyvreskuješ?
- Už je to tu,- hovorí mladá a hlas má zrazu stiahnutý a tichý. Stará vzala lampu a priniesla ju bližšie. Díva sa na dcéru, na jej potom dolepené vlasy a ruky objímajúce veľké brucho. Pomaly sa prebúdza. Všetko jej dochádza. Chytá sa za čelo. Čo teraz? Čo teraz? Nič ju nenapadá.
- Mama, choď pre Fera, ten ma zoberie do nemocnice.
- Ty krava, ty si nenormálna, takú hanbu si urobíš medzi ľuďmi, dobrého chlapa tak necháš a skurvíš sa s tým grázlom Ferom a ja tam mám ísť teraz klopať?! Však ma jeho mamka rovno podreže. A nebudem sa jej čudovať. Takú fľandru si vychovať... Sama by som sa mala.
- Ale skús, choď!-, hádže prosebné pohľady, dúfajúc, že uvidí svojho Fera. Mater ju už nepočúva sadá si na stoliču a zapaľuje najdlhší ohorok z popolníka. Čo teraz? Čo teraz? Z myšlienok ju vytrhne bolestný výkrik. Jej oči padli na dvere, za ktorými spali vnúčatá. Našťastie ticho. Ďalší výkrik. Ten už starú zdvihol. Podišla k posteli a odhrnula perinu. Prstami stlačila brucho tvrdé ako kameň.
- To už bude, každú chvíľu to bude,- pozerala na mláku na prikrývke. Doniesla zo skrine uterák a sadla si na kraj postele chrbtom k dcére.
- Mamka, to čo robíš. Hybaj do dediny zavolať sanitku, nie?
- Prd už teraz zavolám, kým dôjdem, je to na svete! Čuš!
Mladá si v kŕči zovrie päste a pevne zažmúri oči.
- A nech ťa ani nenapadne vykrikovať ! Fľandra si, tak teraz trp! Len sa ich opovážiš zobudiť...
Mladá sa zvíjala s hlavou zaborenou vo vankúši. Tlmené zvuky prinútii starú obrátiť sa. Vyhrnula jej mokrú nočnú košeľu. - No už kľudne môžeš...
Trvalo to iba krátku chvíľu a v chladnej izbe opäť panovala tma. Mladá zaspala s kabátom podloženým na vlhkej posteli a vedľa nej na starej foteli spalo na kope handier zdravé malé dievčatko.
Skoro ráno ich spoza okien zobudil klaksón. Dvere sa rozleteli a v nich stál Paľo.
- Obleč malých, idú so mnou!- zavelil. Mladá pomaly vstávala, no jej mater bystrejšie vbehla do izby k spiacim deťom, bez slova ich budila a obliekala. Keď ich pritiahla za ruky k otcovi, s vystrašeným pohľadom sa spýtala: - Palinko, keď ideš do mesta, nezoberieš ju do nemocnice? Ja viem, že je to flandra, nemala ti to spraviť...
Palo hodil okom k mladej a potom si všimol deku, z ktorej trčali drobné nožičky. Otriasol sa hnusom a zlostne vyhlásil: - Čakám vonku!
Cestou si nepovedali ani slovo. Keď sa pomalými pohybmi súkala z auta jej hovorí: - Malých si beriem, ani nám na oči nechoď. Moja mater sa o nich lepšie postará.
Len čo zatvorila, dymiaci žigulák jej zmizol z dohľadu. V ordinácii stála chrbtom ku dverám a odpovedala mladému doktorovi stroho na otázky.
- No poďte, mamička, nech si vás vyšetríme,- berie sestrička z jej náruče dieťa a ukazuje smerom ku stolu. Zo strachu cúvla ešte o krok, keď ju kľučka dverí udrela do chrbta. Otočila sa, schmatla ju a jej rýchle kroky sa ozývali bielou chodbou. Doktor aj sestra vybehli za ňou. -Počkajte, veď nemá ani meno! V tom sa jej kroky spomalili a zastavili.
- Matilda,- zakričala a steny jej vrátili ozvenu.
- Baby, podte pozrieť, čo tu máme! Malé kukúča! Prekotný pôrod v teréne. Ani sa tá krava nenechala vyšetriť. No pozrite, nie je krásna?! Volá sa Matilda. Ty si ale okatá kukučka... Hneď by som si ťa zobrala, ale by mi starý dal!
Tak išla malá Matilda z rúk do rúk mladých sestričiek. A tak išla z rúk do rúk... z rúk do rúk... z rúk do rúk....
