Vlečiem sa z nohy na nohu, som hladná, uzimená a ustatá. Preberám sa svojimi myšlienkami a veci z vonkajšieho sveta plynú okolo mňa. Ešte do školy, do škôlky a potom konečne domov.
- Dobrý deň!
Obzrela som sa. Päť krokov za mnou cupkal malý chlapec s veľkou školskou taškou. Nebola som si istá, či jeho prianie patrilo mne, tak som sa naňho iba usmiala a kráčala som ďalej.
- Dobrý deň, teta!
Ešte raz sa otáčam. Som jediná teta na ulici. Vlastne som na ulici jediný človek.
- Ahoj!
Chlapec sa na mňa usmial a dobehol ma.
- Teta? Chcete, aby som vám niečo ukázal?
Ak na vás tajomstvo silne zapôsobí, nemáte silu mu odporovať.
- Jasné, že chcem.
Zostal stáť a na zem uprostred chodníka zložil z pliec tašku. Ukázal prstom na ňu a oboma očami na mňa sprisahanecky žmurkol. Bohužiaľ som už dospelá a neviem vidieť slona vo veľhadovi a preto som sa zrejme tvárila dosť nechápavo. Chvíľu mal so mnou trpezlivosť a potom znervóznel.
- Nepočujete?
A skutočne, keď som napla sluch, začula som jemné kvílenie.
- Ahá! Už počujem.
- Viete, čo to je?
- Viem. Ovečka! , -víťazoslávne odpovedám.
- Ale, tetáá...myslíte, že by sa mi ovečka vliezla do tašky?!, - posmieva sa mi.
- Hm...máš pravdu, vzdávam sa.
Len na to čakal. Odzipsoval tašku a cez malý otvor pretlačilo hlavu mačiatko.
- Jéj, to je milé!
- To som našiel. Pridalo sa ku mne. Niekto ho vyhodil. Nesiem ho až z mesta. Bál som sa, že ho ujo šofér v autobuse započuje a vyhodí mi ho. Chcete si ho pohladkať?
- Chcem.
Vyťahuje opatrne drobné ušpinené mača. Skoro mi vypadli oči z jamôk. Veď to je náš kocúrik .
- Kde presne si ho našiel?
- V meste pri škole.
- Určite? Vieš, lebo mne sa zdá, že to mačiatko je naše. Takéto isté škvrnky na uškách a na chrbáte...,- dvíham mača, obzerám, hľadám nejaké poznávacie znamenie. Bolo špinavé a zdá sa trochu chudšie, ale ktovie. Ak ušlo ráno, keď som odchádzala, mohlo sa tak doriadiť.
- Teta, veď hovorím, že som ho našiel pred školou v meste. Tak ďaleko by žiadna mačka nedobehla.
V jeho svete to bol pádny argument, no v mojom svete dospelých, to mohla byť nevydarená lož. Pozerám na mača a na chlapca. Chcem mu veriť, ale bojím sa Betkiných sĺz, ak by bolo naše. Chcem aspoň záruku, aby som vedela, na ktorú bránku mám zvoniť, keby predsalen...
- Ďaleko bývaš?
- Nie, hentam v bytovke. , - berie mača, vkladá ho späť a zatvára zips. Vykročíme vedľa seba spoločným smerom.
- Mamina ti ho dovolí chovať v byte?
- Nebojte sa, ja ho zatajím. , - hovorí vážnym hlasom.
- Neviem, či je to dobrý nápad. Vieš, je to zvieratko, je živé a treba sa oňho starať. Asi by sa ti nepodarilo dlho ho tajiť. Skús sa porozprávať s mamou. Keď za ňou prídeš a pekne ju poprosíš, sľúbiš jej, že sa o neho budeš dobre starať, možno ti ho dovolí.
Chvíľu mlčal a potom hovorí: - Máte pravdu teta. Už to možno nebude tak, ako keď býval u nás môj vlastný tato. On bol strašne hnusný. To si pamätám. Však som mal päť rokov. Viete, čo mi robil?
- Nie. - , a nechcela som počuť čo. Nechcela som si ho skrotiť. Si zodpovedný za všetko, čo si skrotíš. A ja som nechcela byť zodpovedná.
- Aj ma bil. A keď som sa potom pokakal, tak mi to hovienko natieral na tvár. To bolo od neho strašne škaredé. Kvôli nemu ma potom zavreli do ústavu.
- Teraz je už dobre?
- Teraz hej. Len škoda, že ten môj nevlastný tato zomrel. Ten bol na mňa strašne dobrý. Dával ma hore na koňa.
A zrazu mi bolo úplne jedno, že to mačiatko v taške môže byť naše. Pár sĺz u nás doma by nevyvážilo ďalšie z mnohých sklamaní v jeho malom svete.
Mača v taške sa hlasno ozvalo a on sa usmial. Myšlienky sa mu premietali na tvári a potom mu oči znovu posmutneli.
- Skús to. Možno ti ho mama predsa dovolí. Keď mu donesieš v krabičke piesok, aby malo kam cikať a nezašpinilo koberce, možno mamu presvedčíš. Mačičky sú čistotné zvieratká.
- Dobre, teta. Ďakujem, že ste mi pomohli. - , hovorí odhodlane.
- Nemáš mi za čo ďakovať. Dúfam, že to dobre dopadne.
Oproti nám beží môj Šimonko. Školská taška mu skáče na pleciach a z rozbehu na mňa vyskočí.
- Čau mamíí!, - potom hodí očkom na spolupútnika.
- Pozri, čo má chlapec!
A malý princ znovu pyšne otvorí škatuľku so svojou ovečkou.
-Jéj, tá vyzerá, ako naša, len nemá na chvostíku prúžky.
- Ach! Vážne! Akí sme my dospelí niekedy hlúpi a nepozorní.
