Nie dávno sme sa presťahovali do Zavara. Dedina blízko Trnavy, preslávená najmä gigantickou stavbou automobilky. Všetko by bolo v najlepšom poriadku akurát...
Tá cesta! Hneď za tabuľou žmurká na vodičov pekná okrúhla štyridsiatka. Má to svoje dôvody. Hneď pri ceste je obchod, škôlka, deti prechádzajú cez ňu aj smerom do školy, babičky tlačia popri ceste bicykle, lebo chodník je iba na jednej strane.
Zdá sa ale, že jediní, kto jazdí maximálnou povolenou rýchlosťou sú domorodci. Za dedinou vzniká satelitné mestečko, tak ňou prúdia kamióny a rôzne nákladiaky, samozrejme plne naložené. Na tom by nebolo nič zlé, no mojím skromným odhadom si to štrádujú tak osemdesiatkou až stovečkou. Povedzte, čo by sa asi tak stalo, keby sa na prechode znenazdania objavilo dieťa. To som zvedavá, čo by mohol vodič takej naloženej Tatrovky v tej rýchlosti asi robiť. Snáď už len pridať plyn a zapnúť stierače.
Nikomu ani nevadí, že len za dobu, čo tu bývame my, sa stali dve smrteľné dopravné nehody. Tie menšie sú na dennom poriadku. Pýtam sa na obecnom úrade, čo sa s tým bude robiť. Vraj na križovatke uprostred dediny urobia časom kruhový objazd. No to som vážne nadšená. To naozaj spomalí premávku. Ale na kruhovom objazde.
Úprimne sa čudujem tým vodičom z povolania, že tak hazardujú a to nielen s našimi životmi ale aj so svojou obživou. Jediné, čo ale môžem robiť je naštvať ich a ísť štyridsiatkou. Tlačia sa mi na zadok, nervózne vyblikávajú, niektorí si aj zatrúbia a po úzkej ceste ma ofúknu tak, že pŕchne lístie zo stromov. Aspoň trochu vody na môj mlyn, keď si ťukajú do čela a aj sa im môžem vyplaziť. To majú za to, že sa musím pokaždé, keď ide syn von báť, či sa vráti.
Preto týmto apelujem na dopravnú políciu: Ak chcete naplniť vašu kasičku postavte sa do Zavara. Alebo tam postavte stacionárny radar. Nevyjdete z údivu a spokojnosť bude na oboch stranách.
