Minulý článok som končila slovami, že mi je ťažko, keď si pomyslím na to, že detské domovy sú plné oveľa slabších Veroník, ktorým nemá kto pomôcť. Veľmi intenzívne som to vnímala na našej spoločnej okružnej jazde za dávkou v hmotnej núdzi.
Dávky v hmotnej núdzi - trápna záchrana
Veronika má prisľúbenú prácu v supermarkete. Ale až od januára, lebo vtedy jej dcérka nastupuje do škôlky. A keďže nič nie je isté, kým zmluva nie je podpísaná, išli sme vybaviť na ten čas dávku v hmotnej núdzi. Veronika opustila detský domov a jej dcérka je u nej len na návštevnom pobyte, teda de jure je malá stále „ústavné dieťa". Takže na neho nemôže jeho mama Veronika poberať materskú ani rodičovský príspevok, kým súd nevyriekne konečný rozsudok. Je jedno, že ju živí a šatí. Predbežné opatrenie riešia súdy už 4 (slovom štyri) mesiace. V Štrasburgu si na tom pochutnajú a tento štát to vyjde naozaj draho.
Pokiaľ Veronika nenastúpi do práce, podľa zákona jej patrí aspoň dávka v hmotnej núdzi. Dočasná záchrana. Veronika má vysoké životné náklady, lebo odchádza z detského domova, nemá kam ísť a prenajíma si teda garzonku za 275€ mesačne, kde býva so svojou trojročnou dcérkou. Na život potrebuje ale minimálne 400€ mesačne, aby zvládla nájomné a aby mohli žiť aspoň na zemiakoch, fazuli a šošovici a aby hladom nepomreli.
Prv než teda nadobro odišla z domova, ponúkla som sa jej ako sprievodkyňa a taxík zároveň na ceste za dávkou v hmotnej núdzi. Pretože Veronika by to jednoducho finančne nezvládla. Z domováckeho vreckového 17€ mesačne.
Prvá destinácia - UPSVR Senica a Okresný súd
Z Trnavy sme sa odviezli do Senice. 40 km. Nakoľko sme robili významný rozruch, na UPSVR v Senici nás očakávali a vopred Veronike napísali zoznam všetkých papierov a kópií papierov, ktoré bude potrebovať. Tie priniesla so sebou. Sociálna pracovníčka spísala návrh na súd na určenie výživného pre jej rodičov. Veronika sa stále pripravuje na budúce povolanie a je tým pádom nezaopatrené dieťa a jej biologickí rodičia musia platiť výživné. Museli ho platiť aj detskému domovu. Matka výživné 60€, lebo pracuje a otec 30€ lebo je nezamestnaný. Teda spolu 90€. Po Veronikinom osamostatnení by ho mali posielať priamo jej. Tak sme išli na Okresný súd v Senici a podali sme žiadosť o výživné.
Druhá destinácia - trvalý pobyt
Odtiaľ sme išli do Kútov na Obecný úrad, aby jej potvrdili trvalý pobyt. 30 km. Pred Obecným úradom sme stretli pána, ktorý nás nechcel pustiť dnu, nakoľko neboli úradné hodiny. Bol utorok. Žobronili sme, že potrebujeme iba pečiatku o tom, že Veronika má práve tu trvalý pobyt a toto potvrdenie nutne potrebujeme kvôli dávke v hmotnej núdzi, ktorú musíme dnes podať. Hovoril nám, že to vôbec nie je jednoduché, že to treba otvoriť centrálnu databázu a zamestnankyne dnes nie sú v budove.
Ale keď počul Veronikino priezvisko, okamžite a ochotne otvoril, pozval nás do svojej kancelárie, zavolal príslušnej pracovníčke, aby to nasledujúce ráno potvrdila, zavolal aj starostovi a zavolal na UPSVR Šaštín-Stráže, že nech sa nestrachujú, lebo potvrdenie slečny Veroniky donesie pán starosta osobne v nasledujúci deň. Na záver neznámy muž veľmi silno stískal Veronikinu ruku a želal jej všetko dobré do života.
Netuším, čo obec urobila alebo neurobila pre záchranu tejto rodiny, ale z reakcií bolo zrejmé, že všetci všetko okamžite vedeli.
Tretia destinácia - UPSVR Šašín-Stráže
Potom sme so zozbieranými papiermi navštívili UPSVR Šaštín-Stráže. 11 km. Tam sme konečne podali žiadosť o dávku v hmotnej núdzi so všetkými prílohami a s tým, že tú poslednú prinesie pán starosta Kútov. Samostatný radca nám povedala, že dávka bude činiť okolo 120€. Zaujal ju papier, kde Veronika dokladovala, že robí brigádnicky dva dni v týždni v centre, kde plávajú s bábätkami a za to dostáva plácu 30€ mesačne. Pani povedala, že tých 30 euro jej budú musieť z dávky odpočítať.
Mieru môjho pobúrenia ťažko s odstupom času vyjadrím. Dievča sa snaží, chodí do práce, zvyšuje si kvalifikáciu, vyvíja aktivitu a za to bude po práve potrestané. Mizerných 120 mínus 30€. Takto sociálne zmýšľame voči ľuďom, ktorí nechcú sedieť doma. Pre prílišnú aktivitu im zoberieme. Najlepšie, aby Veronika prestala okamžite brigádovať, lebo si tým len ponižuje sociálnu dávku. Kto sa tu ešte čuduje ľuďom, ktorí robia načierno? Ak vám majú zobrať tridsať tvrdo odmakaných eur, tak je ľahšie sedieť doma na zadku a dostať ich od štátu bez roboty, alebo ten prihoretý systém oklamať.
Druhý problém bola žiadosť o výživné, ktoré sme podávali na súde. Pre matku Veroniky 60€, pre otca 30€. Spolu 90€. Pýtala som sa, čo bude, ak súd schváli výživné v tejto výške. Odpoveď bola, že samozrejme bude sociálna dávka ponížená o túto sumu. Teda 120 mínus 30 (brigáda) mínus 90€ (výživné). Výsledok 0.
Pýtam sa, čo bude, ak vopred vieme, že rodičia nie sú schopní a nemajú záujem takéto záväzky plniť. Neplnili ich ani počas pobytu detí v detskom domove. Odpoveď bola očakávaná.
Sociálna dávka 120€ bude na základe rozsudku síce ponížená o túto sumu teda o 90€, ale Veronike rodičia túto sumu v skutočnosti nevyplatia. Až vtedy, keď tri po sebe nasledujúce mesiace rodičia výživné nezaplatia, až potom bude môcť od štátu pýtať náhradné výživné. Do troch mesiacov nech si trhne nohou, nech pije veľa vody - tá jej zaženie hlad a ubytovne pre bezdomovcov jej otvárajú svoje brány. A hlavne nech nič nerobí alebo nech radšej robí načierno, lebo inak nebude mať od štátu ani tých zostávajúcich 30€.
Späť domov s výsledkom v červených číslach
S touto radostnou novinou sme cestovali späť domov. Šaštín-Stráže - Trnava. 60km. Za deň precestovaných spolu viac ako 140 km. Vlakom alebo autobusom to bolo pre Veroniku na jeden deň jednoducho časovo nezvládnuteľné. Také spoje neexistujú, aby ju dopravili do týchto destinácií a späť a to v žiadanom čase a v úradných hodinách. Rozložiť to na viac dní, to zas bolo nezvládnuteľné finančne. Diera do rozpočtu len na mnohých a mnohých cestovných lístkoch. S konečným výsledkom misie - nula.
A zamestnankyne detského domova si spokojne prdkali do stoličky vo svojej kancelárii, že ako usilovne osamostatňujú mladých dospelých. Ešte šťastie, že niekto iný robí za nich ich zaplatenú robotu.
Kto pomôže tým tristo ďalším
Nie každý mladý dospelý odchádzajúci z detského domova má svojho osobného sprievodcu, ktorý ho povozí na viac či menej úspešné výjazdy po úradoch, zariadi s ním dávky, pomôže mu nájsť bývanie či zamestnanie.
Predstavte si, koľko je násťročných detí, ktoré sú vo svojej tínedžerskej naivite vysotené za brány ústavu, a netušia, aký tvrdý je život a čo všetko potrebujú, aby prežili. Nikto im nepovie, kde a koho môžu žiadať o pomoc a na čo majú nárok. Približne tristo detí ročne takto nemilosrdne padne na dlažbu a po stýkrát bolestne zaplatí za chyby svojich rodičov.
Koľko je takých, ktorí nemajú tú bojovnosť Veroniky, takých ktorí nemajú ten záväzok, že to jednoducho musia zvládnuť, ak nie pre seba, tak pre svoje dieťa, tak ako to vie Veronika.
Odídu z detského domova a snažia sa prežiť z 800€ odchodného. To im vydrží zopár týždňov. Nikto sa nestará o to, ako žijú, ako napredujú, ako sa im darí. Či majú prácu, spoľahlivé bývanie.
Väčšina decákov je spokojných s tým, že dieťa v „dospelosti" odchádza do svojej pôvodnej rodiny. A je jedno, či je tá rodina v osade alebo v robotníckej ubytovni. A rodiny sa potešia peniazom, ktoré ich deti prinesú. No zmiznú za chvíľu. A ak nepremárni peniaze rodina, deti samé si rýchlo kúpia nové značkové tenisky a telefóny, ktoré o pár týždňov vymieňajú za pár šupov, za pijatiku alebo za jedlo.
Cesta, ktorá vedie pod most
Detské domovy sú generátorom bezdomovcov, sú generátorom sociálnopatologických javov, trestnej činnosti, závislostí rôzneho druhu, prostitúcie a totálnych ľudských zlyhaní. Pretože násťročné deti sú považované za dospelé a súce do života.
Do tohto sveta dospelých, kde bývanie znamená uviazať si na krk gilotínu tridsaťročnej hypotéky, kde trvalé zamestnanie je výsadou šťastnejších a úspešné podnikanie takmer zázrakom. Do takéhoto sveta púšťa náš sociálny systém nezrelé deti a všetci sú spokojní s tým, že pod ich patronátom ako tak do dospelosti prežili. A čo bude ďalej, je už len a len na pleciach ich samých. Pritom hlúpe vybavenie sociálnej dávky vyžaduje pre tieto deti priam nadľudské úsilie a neuskutočniteľnú misiu. Oni totiž nemajú nikoho, kto by im pomohol, poradil, kto by ich navigoval.
Ak by zmyslom nášho sociálneho systému bol skutočný záujem o to, zachrániť životy týchto detí bez rodín, ak by to s nimi naozaj niekto myslel vážne, neriešil by ich vek, ale riešil by ich schopnosť obstáť v živote. Zamestnanci detských domovov by minimálne rok vopred vypracovávali s deťmi plány osamostatnenia, pomáhali by im krok za krokom sa odpútať, pripravovali by ich na všetko, čo ich môže stretnúť.
Pri každom detskom domove by stál dom na polceste a niekoľko terénnych sociálnych pracovníkov pripravených k pomoci a podpore týmto mladým.
Ak ale všetka pomoc spočíva v tom, dochovať ich do dospelosti, táto práca bola absolútne márna. Lebo v tomto prípade boli celý čas chovaní na porážku. Lebo mláďa v divočine samo neprežije. A toto sú mláďatá. Vyľakané, samé a opustené. Sú korisťou všetkého zlého, čo na nich číha.
A všetci ich nechali tak.
