- Kde si bola včera?
- V meste.
- Vážne? No vidíš, mala som ti zavolať. Potrebovala som taxík.
- Niečo sa stalo?
- Ale vieš, bolo mi tak hrozne zle... Vbehla som do obchodu, že si nakúpim pár vecí a... možno z toho vzduchu, alebo z nízkeho tlaku...začala sa mi točiť hlava, bolo mi tak nejak mdlo... Utekala som teda k pokladni, že rýchlo zaplatím a sadnem si do auta, ale pred pokladňou dlhočizný rad. Tak som sa prechádzala medzi tými regálmi a hľadala, kde si nachvíľku sadnem. Nikde nič. Jediné, čo by bolo celkom vyhovovalo, bola paleta s krištálovým cukrom. Ale to mi bolo blbé...sadať si na cukor.
- A čo si urobila?
- No nič. Skoro som odpadla.
- A prečo ti to bolo blbé? Ja by som nedbala. Radšej si sadnem na cukor, ako riskovať odpadnutie.
- Hm...ty si iná, ja som takáto.
- Vieš čo? Ako nad tým tak premýšľam, asi veľmi iná nie som.
Keď som čakala prvého, ešte som chodia do školy. Každé ráno som stála už o šiestej na stanici, aby som stihla na pol ôsmu prednášky. A to som už bola riadna - ľahšie preskočiť, ako obísť. Raňajšie spoje vždy natrieskané, ani špendlík by medzi ľuďmi neprepadol.
Vtisla som sa do vagónu, pretlačila som sa pre mňa až priveľmi úzkou uličkou, a nakúkala som do kupé, či nejakým zázrakom neuvidím voľné miesto.
A podarilo sa. Otvorím dvere a celá uveličená dopadám na sedadlo.
Dáma v rokoch sediaca vedľa sa ku mne celým telom otočí a spýtavo mi hľadí do očí. Na jej neverbálnu komunikáciu som odpovedala nechápavým pohľadom. Keď som ani po pár sekundách nepochopila posolstvo, skúsila verbálnu:
- Nevidíte? - opýta sa podráždene.
Poobzerala som sa okolo seba a nič som nevidela.
- Vy ste si nevšimli, že na tom sedadle je deka?
- Ahá! Prepáčte. - nadvihnem zadok a podávam jej deku.
Vytrhne mi ju z rúk. - No dovoľte?!
- Nerozumiem, stalo sa niečo?
Na moju otázku dáma siahne voľnou rukou pod sedadlo a vyberie...čivavu!
- Toto miesto je obsadené! - vyhlási kategoricky.
Pozerám na deku v jednej jej ruke a na čivavu v druhej. Ešte stále mi nezapaľuje. Aby mi to objasnila dodáva: - On, - a zatrasie miniatúrnym psom, - má taký istý lístok ako vy! A on tu sedel skôr!
Situácia natoľko absurdná, že som sa zmohla iba na jedno: - Tak pardon! - postavila som sa, otvorila som dvere a pretiahla sa nimi na preplnenú chodbičku.
A celú cestu som jej tam stála ako nemý výkričník.
Monika počúva, v tom sa zasmeje.
- Vieš, čo by som urobila ja? - a predviedla mi malú pantomímu.
Siahla do vzduchu, stiahla fiktívne okienko, vytrhla fiktívnu čivavu fiktívnej panej z rúk a veľkým oblúkom ju hodila do nefiktívneho vzduchoprázdna.
- Tak! A už je tu voľno.
Vyprskli sme do smiechu.
Tuším nie sme až tak veľmi iné. Ktovie, čo by som urobila s týmto starším rozumom.
