Nie za seba. Vybrali si za svoje povolanie poslanie. Chcú postrážiť vo svojom náručí dieťa, ktoré bude milovať niekto iný. Klopú preto, aby drobci, ktorých svet nechcel, nevyrastali bez lásky. Chcú byť profesionálnymi rodičmi.
Absolvovali prípravu. Štyridsať hodín im rozprávali o tom, aké je dôležité, aby dieťa malo pevný bod, z ktorého bude môcť pohnúť Zemou. Štyridsať hodín prípravy a stovky hodín rozhovorov o tom, ako sa dá z beznádejného začiatku života urobiť ten najlepší štart. Rozprávala som sa s Milkou. Jej prvé bábätko malo matku feťáčku. Bolo podvyživené, neustále v záchvatoch plakalo, bálo sa všetkých hlasných a silných podnetov. Celé telíčko sa mu roztriaslo, nastal neutíšiteľný krik. Ten krik ustal iba vtedy, keď si ho privinula. Iba v jej náručí.
Čo bolo hlasné, jagavé, rýchle, príliš farebné...všetko bábätku spôsobovalo úľak, po ktorom nastal neutíšiteľný plač.
Milka rýchlo zistila, že potrebuje istotu. Chlapček bol celý deň v jej náručí. Spolu varili, prali, pozerali telku. Vedela, že ju potrebuje. Nechcela ho pustiť. A on nechcel, aby ho pustila. Vedela, že musí dohnať veľa lásky. Iba z jej náručia vedel pozorovať svet v pokoji. Dlhé mesiace.
Potom ho začala pomaly púšťať objavovať svet. Iba mama si pozná deti tak, že vie, čo príde. A Milka, ho chránila rovnako. Keď videla, že sa blíži strach, nepokoj, že je blízko neistota, stála vždy za ním a jej náruč bola pripravená dodať potrebnú istotu. Z desiatich mesiacov v tej náruči strávil väčšinu času. Aby sa prestal báť.
A prišiel čas, keď sa už nebál. Cez uspávanky, veršíky, pritúlenia a pohladenia, začal veriť v náš svet.
Aj lekári povedali, že už je v poriadku. Napriek všetkému.
Keď som sa s Milkou dorozprávala, rezonovala vo mne jediná otázka. Čo by sa s chlapčekom dialo, keby bol súčasťou ústavnej výchovy. Bohužiaľ som si to vedela farbisto vybaviť. Dieťatko by ležalo v postieľke so svojím strachom, so svojou nedôverou a nikdy by neuverilo, že niekto ho môže mať skutočne rád. S fľaškou a prebaľovaním každé štyri hodiny, s tetami, čo sa striedajú v troch smenách. S beznádejou. A deň za dňom taký istý.
V jeho zdravotnom zázname by zrejme stálo, že je oneskorený vo vývine, že zaostáva po mentálnej aj fyzickej stránke, že sociálne kontakty nadväzuje zriedka.
A pred očami som mala chlapčeka, ktorý bol veselý, odvážny, usmievavý, hral sa s kockami, ťapkal na tlačítka malého klavíriku. Bol vo vývine tam, kde jeho rovesníci. A nejedného možno i predbehol. Lebo jeho dočasní rodičia boli vyškolení, lebo konzultovali so psychológom, lebo snaha všetkých týchto ľudí smerovala k tomu, aby chlapček našiel svojich rodičov - navždy.
Tešiť sa z úspechu jedného, ale neznamená zabudnúť na tých, ktorým bolo ich právo na lásku a starostlivosť odopreté.
Podľa zákona by malo každé dieťa do troch rokov umiestnené v profesionálnej rodine.
Prečo? Štúdie týkajúce sa psychickejdeprivácie detí boli odborníkmi predstavené a publikované užv štyridsiatych rokoch minulého storočia. Už vtedypoukazovali na to, že deti, ktoré sa vyvíjajú v prostredí chudobnomna podnety a obzvlášť citové, vykazujú určité špecifické odchýlkyv intelektovom a charakterovom vývoji. Ich vedecké štúdiea práce ich nasledovníkov presvedčivo ukazujú, že ide o závažnépoškodenie duševného vývoja detí.
Psychická deprivácia je definovaná ako „nedostatočné uspokojovanie základnýchpsychických potrieb po určitú, dosť dlhú dobu." (Langmeier, Matějček, 1963)
Napriek uspokojovaniu základných telesných potrieb,dieťa stráda nedostatkom individuálnej starostlivosti, pozornosti, nedostatkompodnetov a najmä nemožnosťou nadviazať trvalý citový vzťahk materskej osobe. Jeho psychické potreby sú dlhodobo nenaplnené.
Deficit lásky sa v tomto období spája ajs pocitom existenciálneho ohrozenia (nemajú ma radi - prestanú sao mňa starať - umriem). Láska teda napĺňa základné potreby bezpečia a istoty.
Psychická deprivácia sa prejavuje širokou paletou symptómov.
Apatia, oneskorenie v mentálnej a sociálnej oblasti, neschopnosť citovej odozvy,prejedanie, masturbácia, predčasná sexuálnaaktivita, narcistické tendencie a sadistické prejavy voči slabším deťoma zvieratám.
Výskum Langmeiera a Matějčeka zameraný najednotlivé vývojové zložky u detí v detských domovoch ukázal, že: „...oneskorenie motorického vývoja nie je ešte závažné, ale oneskorenieintelektuálnych schopností je už povážlivé a oneskorenie v sociálnomsprávaní a vo vývoji reči klesá na úroveň, ktorú by bolo inak nutnéhodnotiť ako hranicu debility."(Langmeier, Matějček, 1974)
K sledovanej skupine detí sa vrátili po tridsiatich rokoch. Dôsledky psychickej deprivácie boli ukrutné. Títo ľudia nedosahovali priemernej úrovne vzdelania, nedokázali nadväzovať vzťahy, boli rozvedení alebo slobodní, nezamestnaní, mali konflikty so zákonom, v skupine sa vyskytovalo sociálne deviantné správanie, odňatie detí pre zanedbávanie...
Pobyt v ústave bol hlbokým zásahom do ich osobnostnej integrity,s ktorou sa po celý život musia vyrovnávať. A nikdy sa nevyrovnajú.
Poznáme mechanizmus, ako tomu predchádzať. Naučiť deti veriť a milovať. V prostredí profesionálnej rodiny.
Zákon ukladá, že dieťa do troch rokov nesmie byť umiestnené v detskom domove, ale v profesionálnej rodine.
Koncom minulého roku bolo za bránami ústavov stále takmer 200 dojčiat. Odhadujem, že detí do troch rokov je tam v súčasnosti okolo 500.
Ako je potom možné, že ma neustále kontaktujú vyškolení profesionálni rodičia?
"Pomôžte, prosím. Už som písala a telefonovala takmer všade. Nikde nás vraj nepotrebujú..."
"Doporučte mi, prosím detský domov, kde ma zamestnajú..."
"Povedzte mi, za ktorou úradníčkou mám ísť? Niekto musí mať o tom prehľad..."
"Na moje listy a maily vôbec neodpovedajú..."
"Ja viem, že v tom decáku majú bábätká. Ako to, že nepotrebujú profirodičov?"
Zo starých časov nám zostalo mnoho. V našej mentalite aj v našej zodpovednosti k práci. Zo starých časov nám zostala aj ošúchaná odpoveď na otázku "prečo?".
- Pre objektívne príčiny!
Je na nás, či nám takáto odpoveď bude stačiť, alebo budeme "objektívne príčiny" meniť na subjektívne v záujme detí, ktoré sme okradli o spoločnosť a ktoré neskôr okradnú nás o všetko, čím mohli pre spoločnosť byť.
Z deklarácie práv dieťaťa prijatej OSN:
Právo na lásku, porozumenie, starostlivosť.
Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade,kde je to možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojichrodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty; s výnimkoumimoriadnych okolností sa dieťa v útlom veku nemá odlúčiť od matky. Má byťpovinnosťou spoločnosti a úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktorénemajú rodinu...
