Krásna vo dne aj v noci.
Mám rada súmerné veci. Pravidelný pôdorys mesta je ohraničený mestským opevnením. Trojičné námestie je epicentrom Trnavy. V lete podvečer si tu nie je kam sadnúť. Na lavičkách mladí ľudia, dedkovia aj ošumelí bezdomovci. Škoda, že s príchodom tmy tak rýchlo stíchne. Zostane ľudoprázdno. Križujú ho iba zamilované páry. To chalani odprevádzajú domov dievčatá.
Divadlo Jána Palárika. Budovu si mešťania postavili z verejnej zbierky v roku 1831. Tu som spoznala, že rozprávky nemusia byť zatvorené v knižke alebo v telke. Aj moje deti to už vedia a páči sa im to.
Mestská veža je jednou z dominánt Trnavy. Postavili ju v roku 1534, kedy slúžila ako rozhladňa a chránila tak mesto pred nájazdami. Renesančná veža má 8 podlaží a výšku 57 metrov. Na vrchole kupoly je pozlátená socha Immacculaty.
Keď som sa ako mladá žaba vracala večer domov, údery jej hodín mi zrýchlili krok. "To bude zas prednáška!" :-)
Veľakrát som vystúpala po jej schodoch až na samý vrch, odkiaľ má každý mesto ako na dlani. Aj s deťmi som tam nedávno bola a zistila som, ako som sa zmenila. S chrbtom opretým o stenu som sa plýžila po obvode a pokrikovala hysterické povely na malých, ktorým sa narozdiel odo mňa nezdalo nič vratké ani príliš vysoko. "Tam býva babka, pozri! A hentam krsný!"
V strede námestia stojí Súsošie Najsvätejšej Trojice. Barokové súsošie postavené v roku 1695 pozostáva z kamenného hrobu a stĺpu s plastikou korunovania Panny Márie Najsvätejšou Trojicou.
Keď sme boli ešte gympláci, okná našej triedy mierili do vojenských kasární. Veľké dvere garáží zostávali často otvorené a my sme si všimli medzi zaparkovanými vozidlami fragmenty nádherných sôch.
Bola to ona - "Trojička", ako ju všetci domáci familiárne nazývajú. Čakala , kým padne režim, aby mohla povstať. Od roku 1993 je zase tam, kde bývala po storočia predtým.
Dobre sa tu sedí pri káve a zmrzline, ale v časoch nedávno minulých, keď ešte neboli pamiatkári takí zúriví, viedla tadiaľto rušná cesta a pred divadlom bola najfrekventovanejšia zastávka autobusov.
Katedrála sv. Jána Krstiteľa. Zvonku ohúri veľkosťou a zvnútra barokovou nádherou.
Spomínam na jednu svadbu, kde som stála za chrbtom mladomanželov. Popoludňajšie slnko im robilo osvetľovača. Dopadalo cez klenuté obloky v takých nádherných tvaroch a farbách, že aj skeptik by uveril na zázraky.
Trnava je o tajomných uličkách a zákutiach. O veľkolepých chrámoch a meštianskych domoch. O malých kostolíkoch a rušných pasážach. No pre tých, ktorí tu žijú či žili, je o ľuďoch.
Oni dávajú pečať spomienok tým krásnym miestam.
