Slovensko patrí medzi krajiny s vysokou mierou korupcie a je veľmi naivné si myslieť, že tá sa vyhýba jedine oblasti školstva. No nevyhýba. A vedeli sme to aj pred Richterom.
Klobáskoví doktori, detičky prominentov, kamaráti dekanov, rektorov, ambiciózni nímandi, majetní zbohatlíci a politici, ktorí patrične investovali do bártrového obchodu, kde nakúpili do svojho košíka fiktívnu úctyhodnosť v podobe patričného akademického titulu. Títo všetci chodia po desaťročia medzi nami. A my - spoločnosť im to aj s týmto vedomím akceptujeme.
Prečo
Pretože sme si to vyžiadali svojou plytkosťou a predsudkami. Našu úctu totiž vzbudzuje vo väčšine prípadov hlavne to, čo má človek napísané pred menom a za menom a nie jeho meno samé. Nie jeho práca. Pri pozdrave snímeme klobúk a ukloníme sa: - Dobrý deň, pán doktor! A nech by to bol i doktor s titulom RSDr., bude sa nám mariť, že je niečo viac, než bežný smrteľník. A keďže mnohí si chcú užívať tento pocit neobyčajnosti, opáčia, čo oni sami môžu pre vlastnú dôstojnosť urobiť. A dá sa urobiť veľa.
Spoločenská schizofrénia
Uctievame písmená a nemáme záujem ohodnotiť akademickú prácu a prínos výskytu jedinca na univerzitnej pôde. Na druhej strane jemne opovrhujeme ľuďmi, ktorí sú k sebe čestní a povedia si, že na to nemajú alebo že roky štúdia a teoretizovania kvalitu ich práce nepozdvihnú, a teda jednoducho pracujú bez spoločenského nároku na titul.
Táto naša schizofrénia je badateľná v médiách. Neviem, či tieto boli niekedy skutočnými nositeľmi informácií, ale po skúsenostiach si dovolím hádať, že gro ich práce je, vyčuchať to, čo spoločnosť chce počuť a obrúsiť pravdu do žiadanej podoby. Takže nie informácie - zrkadlo spoločnosti.
A práve na prístupe médií môžeme demonštrovať vlastnú rozpoltenosť. V priebehu dvoch rokov sú za úplne legitímne považované dve poľovačky. Hon na političku bez titulu. A dnes - hon na politika s divným titulom. Z pohľadu verejnosti a médií je medzi nimi „rovná sa".
Ulieváci vytvárajú realitu
Nepozdávajú sa nám ľudia bez titulu a nepáčia sa nám ani niektorí s titulom. Čo vlastne chceme? - opýtal by sa básnik/baník.
Asi chceme, aby malo zmysel chodiť do školy. Aby školy dávali vzdelanie a nie tituly. A chceme oprávnene dôverovať tomu, že za titulom je múdrosť, skúsenosti, poznanie a rozhľadenosť. Ale chceme to naozaj?
Uvedomuješ si, že keby škola vynaložila dostatočnú námahu, aby ťa vzdelala, vyžadovala by od teba, aby si makal? Že už nebude stačiť priniesť na skúšku bukrétu alebo fľašku? Že nebude stačiť obtelefonovať pár známych? Že nebude stačiť, keď ponúkneš protislužbu? Si ochotný štyri či viac rokov venovať tvrdej robote na sebe samom? Alebo chceš len titul a nejako to tam vydržíš aj s nožom v chrbte? Tak to bude asi ten silný spoločenský tlak na skvalitňovanie školstva.
Ulieváci tvoria realitu, lebo môžu
Tento „silný" spoločenský apel na kvalitu si vyberá svoju daň. Všetkým, ktorí žijú v domnienkach, že štát vyciciavajú na sociálnych dávkach neprispôsobivé persóny, dávam do pozornosti prekvapivý fakt. Týchto významne prečíslili ľudia s titulmi, ktorí študovali pre titul. Sú evidovaní na úrade práce a napriek dvom zdravým rukám a nohám, ležia v tejto chvíli v posteli, pretože oni predsa s titulom nebudú robiť operátora výroby. Desaťtisíce titulovaných sociálnych pracovníkov, ktorí nemajú kde sociálne pracovať, tisíce mediálnych komunikátorov, ktorí nemajú kde mediálne komunikovať, tisíce vyškolených manažérov, ktorí si myslia, že hneď po škole im niekto dovolí čosi manažovať, tisíce politológov, ktorí nemajú kde politikárčiť...
Sú hrdí na svoj titul.
Naproti tomu, školy, ktoré tradične ničia svojich študentov kvalitou, nedovolia im spávať, nútia ich počítať komplikované vzorce a neskôr zaručujú skutočné uplatnenie v spoločnosti, tie musia ponúkať maturantom úplatok 1000 eur za to, že sa odhodlajú naozaj študovať.
Podmienky šité na mieru ulievákom. Ale tie podmienky niekto ušil.
Zázračná krajina vzdelancov
Áno, presne to sme. Jalové tituly ale nepriniesli tejto spoločnosti ani prosperitu, ani slávu. Skutoční vedci, vzdelanci a akdemici žobronia o trochu peňazí na svoje výskumy a neskutoční vzdelanci trvajú na spoločenskej úcte.
Bohužiaľ, nevidela som zatiaľ takú vládu a takého ministra, ktorý by mal ambíciu niečo s tým urobiť. Manažéra s jasnou víziou, odhodlaného zboriť vystavanú slonovinovú vežu. Tak veľkolepú a tak nepotrebnú. Niekoho, kto by chcel pretvoriť školu na miesto, do ktorej chodia radi deti, študenti aj učitelia. Miesto, z ktorého si neodnesieme dobrý pocit z titulu, ale vedomosti, ku ktorým sa budeme vracať po celý život.
Zatiaľ som videla len také vlády, ktoré zušľachťovali ľudskú hlúposť a obmedzenosť, lebo iba tá im dáva možnosť manipulácie bez zbytočných otázok. Smutné je, že po stáročia sa nič zásadné nezmenilo a titul najlepšej školskej reformátorky drží už tri storočia Mária Terézia.
Jsou toliko dvě strany politické na světě: strana poctivých a strana nepoctivých, poznáte a rozeznáte je podle toho, kterak školství podporují.
Špatný stát naschvál učitelům a profesorům dává v poměru k jiným úředníkům malé platy, aby schopnější lidé raději k jiným, vděčnějším stavům a zaměstnáním se obraceli než k učitelství, a tak nemohla se příliš vzmáhati osvěta v národu, která jest úhlavní prostředek proti vládní libovůli.
Karel Havlíček Borovský (1821-1856)
