Aj vy si to myslíte?
Ja teda nie. Ja si myslím, že ak človek chce zarábať, otvorí si pohostinstvo alebo autobazár. Ide robiť za priemerný plat operátora do veľkej firmy a keď sa za ním brána zatvorí, užíva si zarobené peniaze.
Ale keď má niekto pocit, že zo svojho vnútra má čo dať, ak pozná prostredie v ktorom opustené deti vyrastajú, ak má chuť a vôľu, naskočí na vlak o ktorom vie, že je plný problémov a žiadne peniaze ho dostatočne nevyvážia.
S čím sa potýka? S tým, že "jeho" deti nerozumejú nášmu životu. Doposiaľ nevideli, čo sa dialo, kým sa polievka dostala na ich stôl, nevedeli, že potraviny sa chodia kupovať do obchodu za peniaze, nerozumejú pojmu vlastníctvo, lebo veci boli spoločné, nikdy nevideli pračku, nevedia, že mrkva rastie v zemi, že nemôžu odísť s každým, iba so svojimi. Nepoznajú bezvýhradnú lásku.
Začiatkom tohto roku vstúpil do platnosti zákon, ktorý stanovuje, že dieťa do jedného roku nemá podliehať inštitucionálnej výchove. Idea je dobrá, pretože rešpektuje názor svetových kapacít na ústavnú výchovu a jej dôsledky, ktoré hlboko poznačia každú detskú dušu. Vo svojom celoživotnom diele sa týmto problémom zaoberali napr. Prof. Matějček, Dr. Campbell, Prof.Dytrych, Dr. Prekopová, Dr. Matoušek a iný odborníci, ktorí jednohlasne tvrdia, že ústavná výchova je pre dieťa nevhodná, spôsobuje ťažko napraviteľné škody na jeho mentálnom, psychickom a emocionálnom zdraví.
Inštitúcia detských domovov vznikla u nás ako odozva na povojnové dianie v našich krajinách. Spoločnosť sa týmto spôsobom snažila vysporiadať s množstvom sirôt, ktoré prirodzene nemohli pojať ich biologickí príbuzní. S nástupom Komunistickej strany sa tento spôsob stal všeobecne akceptovateľný, pretože masovo produkoval pod svojou ideológiou občanov poplatných režimu. Stádovitosť sa prejavovala aj v mnohých iných oblastiach výchovy a mnohí na to ešte pamätáme.
Doba sa našťastie zmenila. Ľudia ale nie. Minulosť nás nastavila tak, aby sme susedom pozerali pod pokrievku, či nevaria niečo lepšie, ako my. Prípadne, kde na to zobrali.
Nazrime teraz pod pokrievku pohotovostnej profesionálnej náhradnej rodine, ktorých má podľa zákona fungovať niekoľko desiatok. Avšak je to práca natoľko náročná, že len málokto si na ňu trúfne a o ryžovaní už vôbecnie je reč.
Rodičia dvoch biologických detí, ktoré začínajú byť samostatné sa odhodlajú k tejto neľahkej úlohe. Majú miesto v byte a v srdci a majú dobré úmysly. Spĺňajú podmienky dané zákonom a onedlho sa stanú súčasťou života malého Romanka. Roman prichádza do rodiny ako ťažko choré dieťa, ktoré čaká niekoľko operácií tráviaceho traktu. Dve má už vo veku štyroch mesiacov za sebou. V dôsledku ochorenia a ústavnej výchovy má jeho vývoj veľmi nepriaznivé prognózy. Rodičia sa však podujmú na to, že s ním budú tráviť jeho ťažké i krásne chvíle. Onedlho sú vo svojom odhodlaní preskúšaní. Romanko sa podrobuje náročnej operácii, po ktorej sa jeho stav rapídne zhorší. Jeho profimama ho denne navštevuje na intenzívke a keď sa mu trochu polepší, zostáva s ním týždne na detskom oddelení nemocnice. Po prepustení do domácej liečby začne chlapček pekne napredovať vo vývine. Konečne začne priberať a mení sa aj jeho vnútorné nastavenie voči svetu.Často sa usmieva, snaží sa komunikovať a jeho apatia ustupuje. Jeho zdravotný stav sa zmení natoľko, že lekári upustia od ďalšej plánovanej operácie. Romanko rastie a silnie. Je pre rodinu radosťou a závanom čerstvého vzduchu. Na jeho prvé narodeniny sa zhromaždila celá rodina a pred veľkou tortou sa spoločne odfotili. Tú fotku nosí jeho profimama v peňaženke, ako najkrajšiu spomienku na neho. Onedlho išiel totiž Romanko do rodiny osvojiteľov. Tí sa mu stali rodičmi na celý život. Bolelo ju, že musí ísť, ale v hĺbke duše vedela, že to tak musí byť. Vedela, že mu dala niečo, čo by detský domov nevedel. Vypiplala ho z choroby, bola mu nablízku, naučila ho sedieť, stáť, naučila ho, že je hodný lásky. Bolelo to. A veľmi. Ale presvedčila sama seba, že to bolo správne.
Záviďte jej ten plat a záviďte bezstarostné ničnerobenie doma. Kto má dieťa, aj svoje vlastné, pochopí. Práca s dieťaťom je na plný úväzok. A ja viem, že toto by som robiť nedokázala. Nenašla by som v sebe tú silu, aby som pestovala dieťa pre iných. Chce to neskutočnú dávku altruizmu, chce to premôcť svoje vlastné sebectvo. Chce to oželieť hlboký ľudský vzťah, ktorý bol nadviazaný. Kto toto dokáže má môj obdiv a úctu.
Ako dobre viete, téma opustených detí sa ma bytostne dotýka, preto sa veľmi nerada pozerám na to, ako sa ich osudy zneužívajú na rôzne účely. Hnevá ma, ako ich pred Vianocami a za svetiel reflektorov obdarúvajú vážené celebrity, ako s nimi na MDD pózujú ľudia, ktorí na ne zabudnú ihneď ako opustia bránu detského domova, ako ich sponzori obdarúvajú v hlavných správach šekmi, ktoré si odpísali z daní a robia si tak neplatenú reklamu v prime time.
Dôležitý je pre mňa totiž úmysel, s ktorým sa do kontaktu z ich problémami vchádza. Pretože z dobrého úmyslu a skutočného záujmu vznikajú riešenia. Také riešenia, ktoré pomáhajú dlhodobo a účelne. Nie jednorázovo a pre efekt.
Riešenia existujú, ale spoločnosť sa s nimi musí ešte stotožniť. Stotožniť sa s myšlienkou, že detský domov je neprijateľný pre vývoj dieťaťa, že podpora týchto inštitúcií je spiatočníctvom, že každé dieťa potrebuje rodinu.
