Keď zmizli posledné záblesky minulého dňa, ktoré nám osvetľovali cestu, nemalo už zmysel žmúriť si pod nohy a naše oči pritiahla nádherná rozžiarená obloha. Mars bol ešte stále veľký a mesiac klesal k hladine.
- Jéj, mami, videla si? Padla hviezda!
- Videla som. Nádherná... Rýchlo si niečo želaj!
- Prečo?
- Keď vidíš padajúcu hviezdu a niečo si zaželáš , určite sa ti to splní.
- A môžem si želať aj za Sáriku? Ona je moja úplne najlepšia kamarátka, - napráva si biely klobúčik a hotuje sa k prejavu plnému hlbokých myšlienok.
- Tak ja si teda želám, aby sme boli navždy takéto mladé a krásne...a ešte si želám baňu.
Kútikmi úst mi mykalo. Ako to dieťa môže od malého malička vedieť, že je ženská?! Len tá baňa mi dajako nesedela.
- A načo, prosím ťa, potrebujete baňu?
- Veď to je jasné! Aby sme si mohli nabrať zlata hocikedy, keď si rozmyslíme.
Ahá, už chápem.
- Mami, teraz! Pozeraj! Aj tam jedna padla.
- Tak si rýchlo želaj aj ty!
- Ja si neželám. Ja mám všetko, čo chcem. Nech to takto zostane!
Bola som šťastná.
Kiežby mali všetky deti len takéto priania...
