Je v poslednej dobe celkom spokojný. Chodí na doučovanie zo slovenčiny a z matematiky. Veľmi sa bál monitorov, ale čím viac naberá istotu v tom, že to vie, tým viac z neho stres opadá. Včera mi telefonoval hneď po hodine, že dostal dvojku z pravopisného cvičenia. Veľmi sme sa tešili.
Zdá sa vám, že dvojka nie je až taký veľký dôvod na radosť? Ale je.
Vie to každý, kto má doma dieťa s poruchou učenia. V našom prípade je to dyslexia.
Diagnostikuje sa tak, že dieťaťu sa urobia bežné psychologické testy. Po nich prichádza testovanie pedagogické. Ak sú tieto dva výsledky v nesúlade, jedná sa o poruchu učenia.
U osemročného Jakuba z inteligenčných testov vyplynulo, že je mierne nad priemer. Čiže norma.
Z pedagogického testovania vyplynulo, že jeho tempo čítania a pochopenia čítaného textu je na úrovni hlboko podnormatívnom. Inými slovami - tretiak čítal a rozumel textu na úrovni prváka, ktorý sa sotva doučil všetky písmenká. To znamenalo, že nie je mentálne postihnutý, no jeho mozog spracováva údaje na inej báze.
Nechcela som tomu veriť, až kým mi špeciálna pedagogička neukázala jednoduchý test.
"Pozri sa sem , Jakub. Zapamätaj si tieto čísla." - položila pred neho papier, na ktorom boli napísané štyri číslice. 1 9 6 5. Po krátkej chvíli papier otočila.
"A teraz mi ich zopakuj."
" 5 9 9 1 ." - hovorí suverénne malý školák.
Keď som sa dopytovala, ako je to možné, pedagogička mi vysvetlila, že dyslektik nepohybuje očami plynule od začiatku po koniec riadku. Vníma to, čo vidí, ako celok a neregistruje poradie. Tiež tvary otočené smerom hore a dolu. Je to pre nich ten istý tvar. Napríklad šestka a devina.
Tri roky sme navštevovali poradňu. Denne doma trénovali rôzne techniky, ktoré mali prispieť k zlepšeniu. Po troch rokoch povedala špeciálna pedagogička: " Sme v cieli. Nie je dôležité, ako rýchlo číta, alebo či si vie po sebe opraviť chyby, ktoré napísal. Najdôležitejšie je, porozumieť prečítanému textu. Bude ho čítať trochu dlhšie, ako jeho spolužiaci, ale porozumie mu rovnako. A to je pre učenie dôležité. V tomto smere sa zázraky nekonajú."
Povedala, že ak budeme mať potrebu, alebo príde k nejakému výraznému zhoršeniu, nech sa ozveme.
Všetky doporučenia pre učiteľov sme dostali spísané na jednom hárku papiera. Odovzdali sme ho škole.
A teraz do súčasnosti:
Prišiel zo školy, ako zbitý pes.
"Čo je s tebou, Jakubko?"
"Ále..." - videla som na ňom, že naberá silu na to, aby vyslovil slová bez toho, aby sa mu zachvel hlas. Puberťák predsa musí silu aspoň hrať, keď ju už nemá. "Slovenčinárka mi povedala, že mi musí zapísať do klasifikačného všetky päťky z diktátov."
"Ako to, že musí? Veď predsa sama navrhla, že ti diktáty nebude známkovať."
"Riaditeľka jej to prikázala."- povedal a držal fingovanú istotu v hlase.
V okamžiku som mala potrebu overiť si jeho tvrdenie. Pani riaditeľku som zastihla na chodbe.
"Jakub mi hovoril, že vznikli nejaké nezrovnalosti ohľadom jeho známok zo slovenčiny. Môžete mi to, prosím vysvetliť?"
"Áno, môžem. To je tak: podľa nového zákona potrebujeme každé dva roky čerstvý papier o tom, ako má byť dieťa klasifikované. A vy ste nám ten papier nedodali, takže musí byť klasifikovaný, ako všetci ostatní." - hovorí s mentorskou istotou.
"Je mi to ľúto, ale o ničom takom som do tejto chvíle nevedela. Poslali ste odkaz, že musí byť rediagnostikovaný kvôli podmienkam pri monitoroch. Monitory sú v marci. Na poradni sme boli pred mesiacom na psychologických testoch a na pedagogické testy nás objednali na 13.2."
"No vidíte, kým to k nám príde, máme tu neaktuálny papier ."
"Pani riaditeľka, ten papier je vo vašich rukách päť rokov. Zatiaľ ste nikdy nemali potrebu ho aktualizovať. To nemyslíte vážne, že mu majú pribudnúť štyri päťky na polročné vysvedčenie, ktoré sa boduje v prijímačkách na strednú školu?!"- začínam pomaly veriť tomu, čo počujem.
"Áno, veď tie známky predsa v podstate dostal."
"Pani riaditeľka, myslíte, že toto je pedagogický prístup? Hodnotiť poruchu žiaka o ktorej viete?"
" No ale veď to hodnotenie zodpovedá jeho schopnostiam."
"Takže schopnostiam...Tak v tom prípade skúste nadiktovať slepcovi diktát a ohodnoťte ho. Myslíte, že budete hodnotiť jeho schopnosti? Alebo mieru jeho poruchy, za ktorú nemôže?"
"Veď dobre. Ale ja musím mať papiere v poriadku. Mne sem hocikedy môže prísť inšpekcia a ja si nemôžem dovoliť riskovať." - hovorí zanietene.
"Takže, čo mi navrhujete?"
"Ja musím mať papiere v poriadku. Ak do zajtrajšieho dopoludnia, kým bude klasifikačná porada, zoženiete papier so septembrovým dátumom, tie známky mu nezapíšeme. Ak ho nezoženiete, tak musíme. To viete, ako by som si to obhájila pred inšpekciou?!"
Dohodnuté pravidlá sa uprostred hry zmenili. Papier povýšený nad žiaka. Nikoho nezaujímalo a nikto sa nepýtal na to, ako bude dieťa znášať to, že napriek snahe, napriek svojej radosti z každej dvojky, mu v jeden deň pribudne niekoľko pätiek za to, čo jednoducho nie je v jeho silách. Oznámkujú ochrnutého zo skoku cez kozu. Nikomu to nevadí. Papiere treba mať v poriadku - hovorí pedagóg.
V podstate ani neviem, na koho sa hnevať.
Na zákon?
Ten zrejme počíta s tým, že poruchy učenia každé dva roky spontánne vymiznú.
Tá naša vymizne iba na pol roka. Od roku 2002 do roku 2008 ju môj syn mal. Potom ju náhle postrádal celý prvý polrok a od 13.2.2009 ju bude zasa mať. Lebo budeme už po diagnostike, ktorá poruchu učenia potvrdí.
Alebo sa mám hnevať na takzvanú pedagogičku, ktorej prvoradým záujmom je chrániť si svoj vlastný post?
Radšej potopiť žiaka, než mať bordel v papieroch? Veď čo keď sa bude inšpekcia pýtať... To by možno musela svoj postup obhajovať, čo sa jej zjavne nechce.
Takže veci sa majú nasledovne:
Ak do zajtrajšieho dopoludnia zoženiem papier o tom, že môj syn má dyslexiu, je pani riaditeľka ochotná milosrdne na všetko zabudnúť a hodnotiť žiaka podľa jeho schopností.
Ak ho nezoženiem, pribudne mu niekoľko nezaslúžených pätiek, ktoré vraj odzrkadľujú jeho neschopnosť.
A viete čo?
Ja ten papier zháňať nebudem. Z princípu.
Neviem si predstaviť, ako by som presviedčala ľudí v poradni, že mi majú vydať antedatovaný papier, keď diagnostika, ktorá potrebuje svoj čas, ešte nie je ukončená.
Bola som navádzaná k podvodu, to ale neznamená, že budem k podvodu navádzať iných.
Ak je pani riaditeľke prednejší papier, než žiak jej školy, ak je pre ňu podstatnejšie nemusieť nič zdôvodňovať, než pocit krivdy, ktorý spôsobila, môžeme sa na systém takéhoto hodnotenia akurát tak... z okna kukať.
Tomu hovorím pedagogický prístup!
"Mne už je to aj tak jedno!" - hovorí smutný strapatý chalanisko. "Aj tak by ma na tú školu nezobrali."
A ja zbieram čriepky jeho rozbitého sebavedomia.
"Neboj, budeš tým, čím chceš!"
