- Ále, celkom fajn. A vy, čo máte nového?
- My našťastie nič, čo znamená inými slovami, že všetko je v poriadku. Takže ty sa chváľ! Ó bože, ty máš zlomenú nohu?
Ivana vytiahla spod stola ešte druhú. Obe v šľapkách a hrubo obviazané.
- Čo sa ti stalo?, - pýtam sa zhrozene.
- Popáleniny tretieho stupňa.
- Čo? Ako? Kedy?
- Poviem ti. Ani mi neuveríš... Kúpila som si topánky u Číňanov. Také fajn mäkké, do roboty. Veď vieš, čo sa v tej reštike nastojím.
Obujem si ich prvý deň a pohoda. Ešte som si prichvaľovala, ako mi je v nich fajn a ani drahé neboli. Obujem si ich druhý deň a už okolo obeda ma na jednej nohe strašne začali svrbieť prsty. Každú chvíľu som sa vyzúvala a škrabala. Myslela som, že ma niečo uštiplo. Natrela som si to nejakou masťou proti štípancom a myslela som, že zahyniem. Strašne to pálilo. Keď som prišla večer domov, mala som nohu samý pľuzgierik. Ráno som sa zobudila a noha nepoužiteľná, tak som utekala k lekárke. Predpísala mi nejakú masť, ale vôbec nepomáhala.
Podozrievala som aj tie topánky. Ktovie, čím sú napustené. Tak som ich pekne dala jednu na druhú a vložila do botníka.
No zdalo sa, že s mojim problémom nemajú čo dočinenia. Koža na nohe mi začala mokvať a šúpať sa. Keď sa nič nezmenilo ani po dvoch týždňoch, poslala ma svojej kolegyni do Bratislavy. Išla som vlakom a na takú výpravu som si obula svoje číňanky, aby ma nohy neboleli. Od lekárky som išla trochu sklamaná, lebo ani ona nepoznala konečný verdikt. Pečeňové testy, ako alkoholik, prsty a viečka opuchnuté... Vraj otrava. Ale čím?
Cestou späť vo vlaku som už vedela, že je zle. Nie jedna noha, ale obe. Ako v ohni. A bolesť... Človeče, takú bolesť som ešte nezažila. Normálne mi slzy samé tiekli. To ti hovorím, radšej štyri cisárske a päť deravých zubov...Myslela som, že sa budem po stene škrábať. Zúfalá si vyzujem topánky, ponožky a ako som tú botu naklopila, vykotúľala sa z nej jedna malá guľôčka. Čo to?, hovorím si. Dala som ruku dnu, až úplne do špičky a tam rozmočený papierik. Zo silice. Vieš, z tej proti vlhnutiu. To malé vrecúško bolo zatlačené úplne v špici a ako sa mi noha potila, vrecúško sa roztrhlo, guľočky roztopili a všetko sa mi to vsakovalo do nohy. A keď som tie topánky uklada, tak jednu na druhú lícom a vtedy sa mi museli tie guľôčky skotúľať aj do druhej.
Pozerám si na nohu a neverím vlastným očiam. Také pľuzgiere si ešte nevidela. Ani ja. Nie na povrchu, ale v hĺbke v koži. Vytvárali sa mi tam obrovské vredy. Kým som prišla domov, tak mi to začalo praskať. Hneď zo stanice som utekala na pohotovosť. No...utekala... Nechci vedieť, ako som sa tam došmatľala. Sedela som tam päť hodín do jednej v noci bosá v čakárni a slzila som. Keď som sa potom konečne dostala na rad a ukázala doktorovi, čo ma k nim privádza, tak ho naplo. Vtedy som mala už nohu dvakrát tak veľkú a samý vred. Ostal z toho, chudák, úplne mimo a že: - Sestrička, čo budeme robiť?
Tú našťastie nenapínalo, tak zobrala nožnice a začala mi tie vredy nastrihovať a vytláčať. Keď bola hotová, niečim mi to nastriekala a poslala ma domov. Vyšla som na chodbu a vidím, že do poly lýtok mám veľké červené fľaky. Hovorím si, - Veď ja dostanem otravu krvy. Tak som tam klopala ešte raz a poprosila som o tetanovku.
A teraz? Chodím každý deň na preväzy, mesiac PN, no našťastie mi tá spálená koža už zlieza, tak dúfam, že už bude dobre.
Vidíš, takto sa dá príjsť k popáleninám tretieho stupňa...
Dúfam, že mi kamarátka Ivanka odpustí, že o tom píšem, ale myslím, že je to potrebné. Pretože to, že je na obale silice, pribaľovanej takmer ku každému výrobku napísané DON´T EAT, sa mi zdá prinajmenšom kusá informácia, ktorá často nebýva ani preložená do slovenčiny.
Apropos, nechcem si ani predstaviť, čo by sa mohlo stať, ak by tie priehľadné, neškodne vyzerajúce gulôčky skonzumovalo napríklad ničnetušiace dieťa.
A preto: Dajte si pozor!
