Tá modroblikajúca bedňa každým ďalším dňom stráca opodstatnenie svojej existencie v našej domácnosti. Pravdupovediac sa ju snažím vytesniť. A to z viacerých dôvodov.
Hlavným dôvodom je, že nestíham mapovať, čo moje deti v akom čase uvidia. Je totiž úplne bežné, že v popoludňajších hodinách, keď prídu domov zo školy a škôlky, chcú si chvíľu odpočinúť, nerozprávať a len tak čumieť, ide v televízii Komisár Rex. Áno, psíček je to pekný a rozumný ale v duchu skupiny Horkýže Slíže by som sa spýtala - je to vôbec pes?
To však nie je to, čo mi vadí. Ak by si náhodou niekto nevšimol, tak tento "psočlovek" je komisárom na oddelení vrážd, takže ak naše deti majú nutkavú potrebu vidieť Rexa počas zásahu, je takmer isté, že budú vidieť aj vraždu. Podľa mojich pozorovaní - nejednu.
Vôbec nikomu nevadí, že niektoré deti sa ocitnú v tomto čase pred obrazovkou samé a nikým nekontrolované, pretože službukonajúci rodič dochádza z práce až po štvrej a nemá možnosť skontrolovať smajlíka v pravom hornom rohu, ktorý hovorí, že má mať dotyčný minimálne 12 rokov. Podľa môjho úsudku síce aj tak dosť málo na to, aby sledoval vraždy ako v priamom prenose. Dieťa totiž nevie selektovať, čo je agentúrna správa a čo fabulácia.
V sobotné ráno som podobne doplatila na svoju lenivosť. Zobudila som sa na popud vstávajúcich detí, vykonala bežný servis, t.j. kakavko a niečo do zobáčika a pod vplyvom príťažlivosti teplej postele som podľahla. Našťastie len na jedno ucho. Kým som počula kvíliace hlásky rozprávkových postavičiek, bola som v pohode. Deti konzumovali a pozerali na farebné obrázky a ja som sa, priznávam, trochu ulievala. No po určitej chvíli, keď dozneli reklamy na Brumíka a strašne zdravé mrkvové šťavy, som začala registrovať dialóg vedený skorodospelými hlasmi z reprákov tej skrinky:
- To nemyslíš vážne, že budem muset naštívit to hnusné buzerantské bistro... a kam buzerant - tam buzerant.
To ma vyštartovalo. Po prvé - neznášam nálepkovanie a po druhé - čo má program s takouto tématikou hľadať na obrazovke pred ôsmou ráno. Sťažujme sa na lampáreň.
Keďže som mala jedno ucho plne funkčné, odobrala som sa k onomu ovládaču a mala som pocit, že to budem ovládať. Preštikala som niekoľko programov a najsolídnejší a najstráviteľnejší bol pre moje deti Spiderman. No zbohom - pomyslela som si, - ale medzi slepými je jednooký kráľom.
Neva, toto bolo bez újmy na psychickom zdraví. Tak hurá na preteky! Pobalíme bicykle a všetky deti a ideme sa športovo vyžívať. Prvé rozjazdy, druhé rozjazdy, semifinále, chvíľa napätia a konečne finále. Po finálových jazdách malá kultúrna vložka. Hip-hopová skupina, ktorá má spríjemniť chvíľu čakania deťom, ich rodičom, mládežníkom aj ich dospelým súperom. Body sa sčítavajú a kapela začína ladiť s mixpultom.
Po urputnej snahe o súhru konečne začali hrať:
...je to v pi*i a študentky idú do bistra
a všetci sa bavia, ja na to j*bem,
lebo ste k**oti a ja na vás ser*m
a my hráme undergraund a sme na to hrdí,
tak choďte si do pi*e, lebo my sme hrdí,
a pošleme do pi*e tých všetkých ostatných,
lebo život je ku*va a ja na to jeb*m,
my sme tá mládež, ktorú bavia pi*oviny...
Mladí s roztiahnutými prstami gestikuovali a prekrižovali si ruky na ramenách, mali zvraštené obočie a vážne sa zdali byť nas*aní.
To ale asi netušili, ako som nas*aná ja.
Počúvalo asi 200 zúčastnených. Minimálne. Navôkol sa občasne pískalo, semtam nejaký pokrik....ďalšia pesnička v tomto duchu.
To som už rvala nedoobliekané dieťa z auta, zamykám a sedemmíľovými krokmi sa blížim k pódiu. Môj drahý, pozoruvší ma v tomto rozpoložení, vraví, že zapriahnuť za mnou pluh, bola by to pamätihodná brázda. Ja som sa nejak nevnímala.
Predstúpim pred mladého muža a dýcham mu z blízka do tváre.
Vravím: - Chlapče, ešte jedna nadávka a ten mikrofón, ti dám zožrať!
Chalan začal prudko žmurkať, ale do poslednej chvíle bol hrdinom: - Tak si ho zeberte!, - podáva mi mikrofón s pohŕdaním v očiach.
Aj som si zobrala. Dvakrát ma núkať nemusel.
- Vážení, týmto pádom produkcia končí! Tu sa nadávať nebude! Sú tu deti do 15 rokov!
Odkráčala som.
Kupodivu som si odniesla najväčší aplauz, ba až standing ovation.
Do tej chvíle však všetci rodičia malých detí iba sedeli a zmohli sa na to, aby neveriacky krútili hlavami.
Organizátori poďakovali, že za nich niekto urobil nepríjemnú prácu a v tom momente sa začali venovať vyhlasovaniu výsledkov.
Večer pokračoval v podobnom duchu. Unavení sa oddávame papučovej kultúre. Niekto navolil stanicu a nechcelo sa nám ju prepínať.
Pošta pre teba.
V úlohe vyzývateľky mladučká Timea, ktorá sa zdôverila s tým, že jej matka tragicky zomrela a potom sa o nich krátku chvíľu staral otec. Ten však podľahol alkoholu. Jej dvoch bratov umiestnili v detskom domove, jedine ona najmladšia zostala bývať s ním. Jej otec bol v takom stave, že brat, ktorý ju chodil navštevovať z detského domova, podal na ňho udanie na kuratelu. Takže aj ona sa zakrátko ocitla v tom istom detskom domove.
Prišla sa poďakovať bratovi, ktorý jej bol stálou oporou a dôverníkom. Pritom sa jej triasla brada, oči sa jej zalievali slzami a jej monológ bol na hranici plaču.
Chcela by som sa zaoberať etickým prístupom takéhoto programu.
Bolo to dievča pripravené na to, aké otázky bude musieť zodpovedať?
Bolo pripravené na to, že bude musieť prepierať špinavé prádlo svojej rodiny pred televíznymi kamerami?
Mala tieto traumatické zážitky svojho detstva spracované tak, aby o nich mohla rozprávať?
Nemala. A to rozhodne. Pretože takéto chúlostivé veci sa riešia pod vedením psychoterapeuta, aby mohli byť patrične rozobrané,aby v duši nezostal žiaden dlh, aby bolo všetko povedané.
Ona si zvolila, možno z pocitu sebazáchovy inú cestu. Verejnú. Aby sa mohla vyrozprávať. Či jej je ale teraz lepšie, vie len ona sama. Keby jej niekto ponúkol intímnu variantu takejto spovede, myslím, že by túto potrebu nemala.
Potom prišiel na druhú stranu steny jej starší brat. Veľmi empaticky začala veľmi empatická moderátorka od lesa.
- Odkiaľ pochádzate?
Chlapec odpovedal a spomenul aj svoje presuny v rámci teritória a aj naznačil, prečo k tým presunom prišlo. Zjavne nemal záujem prať špinavé prádlo pred verejnosťou.
Empatická moderátorka so zvrašteným čelom a účastným pohľadom zavalaší:
- Bolo to také zlé doma?, - veď treba divákom sprostredkovať tú tragédiu bytia...Ale chlapec sa vynašiel, hovorí, že má novú mamu a otca.
Prichádza ďalšia empatická otázka od empatickej zvraštenej redaktorky:
- Jedna vec je hovoriť "mama a otec" a druhá vec je cítiť to...
Chlapec zvládol bravúrne - hovorí, že keby to necítil, tak to nehovorí.
Prichádza ďalšia spŕška empatie:
- Ktoré je pre teba tvoje najhoršie obdobie? Keď mama zomrela?
To už padám do kolien. No ktohovie, milá Katka, ktoré môže byť pre dieťa najhorším obdobím?! Ale keď sa na to potrebuješ pýtať, asi vieš, že ti divák bude vďačný.
Sumár:
V rámci jedného dňa nás môžu považovať za teľce a to hneď niekoľko krát za sebou. Nechávame servírovať našim deťom pochybné paškvily s odôvodnením, že by sme ich mali neustále a permanentne sledovať. Ale to, aby televízii záležalo na tom, aby mala svojich priaznivcov a vyhovela svojim divákom je opomenutiahodné. To, že sa v nevhodnom čase vysielajú nevhodné programy asi doteraz nikoho nenapadlo napadnúť.
Kamkoľvek sa dostaneme sme bombardovaní pakultúrou, ktorýkoľvek gombík v domácnosti stisneme, stadiaľ sa na nás tlačí.
Či už je to veleinteligentný komisár z oddelenia vrážd zvaný Rex, rôzne zlátaniny pod súhrnným názvom sit-com, desať husí bez primárnej ľudskej dôstojnosti zápasí o jediného gunára, neuvedomujúc si, že by o každú z nich malo bojovať desať chlapov a s nadšením prijímajú jeho ružu, alebo empatická moderátorka, od ktorej si nechávame predhadzovať slzotvorné príbehy, nerozmýšľajúc nad tým, ako takáto prezentácia ubližuje tým zúčastneným úbožiakom, o ktorých teraz celý svet vie, že mali dobabraný život. Pred tícícami divákov sa im niekto špára v duši neodborným spôsobom. A keď rozrýpe, nechá tak.
Hlavne, že je sledovanosť.
A predsa. Niekedy stačí naozaj iba málo. Iba povedať riadne nahlas: - Vážení, týmto pádom produkcia končí!
Funguje to. Veď oni sú tu pre nás a nie my pre nich. Mne sa to podarilo a nebolo to ani také ťažké. Asi sa mi neťažilo otvoriť ústa.
